Vaše Úlomky

A tak tu sedím naposledy. S tebou. Pozerám sa na teba, usmievam sa, strácam sa v tvojich očiach. Rozprávam ti, ako veľmi si mi chýbal, ako som ťa všade hľadala, rozprávam ti všetko, čo sa udialo, kým sme boli bez seba, uisťujem ťa, že aj keď mi prišiel ten čas nekonečný, jediný, kto v mojom živote bol, jediný, kto bol ako v mojom srdce i v hlave, si bol ty. Len ma počúvaš, usmievaš sa, pozeráš sa mi do očí. Pýtam sa ťa, že či aj ty mi chceš niečo povedať, len krútiš hlavou, že nie. A tak pokračujem. Chcem ti toho toľko povedať. 

V mojom živote ku mne prehovorilo mnoho ľudí. Niektorí dokázali povedať tie najkrajšie slová, najkrajšie vety… Plné lásky, plné záujmu, plné toho, čo som chcela počuť. Niektoré slová si prehrávam v hlave dodnes. Sú ako moja obľúbená skladba. Poznám ich naspamäť a spievam si ich, keď ich potrebujem počuť, keď mi chýbajú v mojom živote. Prehovoriť dokážeme každý, avšak prehovoriť k druhému človeku očami, to je niečo, o čom som len snívala.

Ako dlho trvá, kým v dave ľudí uvidíme niekoho, kto vidí nás? Sekundu, ktorá sa premení na minútu, minúta, ktorá sa mení na hodinu, hodiny, ktoré sa premenia na dni, či nakoniec dni, ktoré sa stanú mesiacmi.
Uvidel si ma a ja teba, naše pohľady sa stretli a v tej sekunde som vedela, že ten život, ktorý som mala zaužívaný, som ochotná pre teba úplne zmeniť. Pre ten jeden pohľad, pre tvoje oči, pre tvoju dušu, ktorú som cez tvoje oči videla.

A tak ako pred rokmi, tak aj dnes. Sedím tu zas a raz sama, bez teba. S hudbou, s pár slovami na papieri. Pamätám si dni, kedy som hľadala toho pravého v nepravom. Prehrávala som si rovnaké slová, prehrávala som si rovnaký deň, hľadala v ňom to pravé. Každý deň som dúfala, že sa moje sny stanú realitou. Zabúdala som na seba, videla vidinu teba, nás, modlila sa za ňu.

Všichni toužíme po jednom a tom samém. Láska nás ovládá a každá osoba na světě hledá někoho, kdo s ní půjde životem. Jenže proč, když cítíme náklonost nebo cit k člověku, tak utíkáme? Jsme tak dlouho sami a přitom se bojíme sblížení. Známe se a přitom neznáme. Vidíme se, cítíme, splýváme spolu a stejně je nám to málo. Každý žije svůj život s někým jiným a přitom myslíme na sebe. Nepochopitelné city, nepochopitelní dva lidé, kteří vlastně nevědí, co chtějí. 

Po dlhom váhaní a odkladaní som sa rozhodla, že si na pár dní pôjdem oddýchnuť na moje milované miesto do Vysokých Tatier. Zbalila som si tie najpotrebnejšie veci a nesmeli chýbať samozrejme perá, zošity, ceruzky, plátna, akrylové farby a jogamatka. Nešlo mi o oddych, ale o nájdenie si času sama pre seba. Nevedela som sa dočkať, ako budem písať, maľovať, variť, cvičiť jogu a tráviť čas v prírode.