Kategória
Keď som bola mladšia, veľmi som túžila po šťastí. Najprv som nevedela, v čom a kde ho presne nájdem, a potom, keď som to zistila, nemala som ani len poňatie, ako ho dosiahnuť a pevne uchopiť do svojich rúk. Všetko, čo by som pre to musela urobiť, si vyžadovalo risk. A ja som sa bála, že ak sa o to aspoň pokúsim, stratím aj to, čo už mám.
Prešlo už pár rokov, odkedy sa to dievča vo mne úplne stratilo. V ľuďoch, vo svojom strachu, vo svojich myšlienkach aj vo svete samotnom. Cítilo sa, akoby bolo na celej zemi úplne samo, hoci každý deň stretávalo desiatky ľudí. Medzičasom vyrástlo a stala sa z neho žena, ktorá tie roky predtým vníma ako zlomové. Vďaka nim je na seba hrdá, pretože to, čomu to dievča v nej muselo čeliť, nebolo ľahké.
Viem si predstaviť, ako si práve hovoríš, že som sa zmenila, ako sa potichu pohŕdavo usmievaš a myslíš si, že si svoje rozhodnutie premyslím. Dlhý čas to tak bolo. Stačilo mi jedno prepáč… Odpúšťala som, pribehla som, robila som všetko pre to, aby sme boli spolu, nech si už ty robil čokoľvek. A tu ide práve o to, čo robíš ty. Neviem, či si uvedomuješ, ako ma to zraňuje, ale myslím si, že teraz je to už jedno…
Povedali sme si toho mnoho, na konci sme si to dokonca vykričali. Chceli sme zo seba dostať všetku bolesť, ktorú sme cítili, aj krivdy, ktoré nás ranili. Bol to súboj našej hrdosti, nič viac. Nezvládli sme to, prestali sme sa správať ako ľudia, ktorí už dovŕšili dospelosť. Máš pocit, že sme si povedali všetko? Pretože ja nie. To najdôležitejšie zostalo nevypovedané, no myslím, že je to zároveň tým, čo ti už nikdy nepoviem.
Opäť som sama… Nič nové, niečím podobným som si prešla počas svojho nie tak dlhého života už niekoľkokrát. Smútok striedajú svetlejšie chvíľky, kedy mám pocit, že som zasa slobodná a začínam sa tešiť na nové začiatky. Nezvyknem vešať hlavu, ak mi niečo nevyjde. Viem, že nič nie je stratené. Ale mám úplne iný zvyk…
Jednou z najťažších vecí, s ktorými sa my ľudia musíme vyrovnávať, je odchod osoby, ku ktorej niečo cítime. Až vtedy, keď sa s ňou z hocijakého dôvodu musíme rozlúčiť, prídeme na to, čo konkrétne pre nás znamenala. Občas odídu i tí, ktorých prosíme, aby zostali, niekedy nie je iná možnosť ako tá, že naopak musíme odísť my. Aby sme ochránili samých seba… A potom sú tu tí, ktorí sú s nami, nech sa deje čokoľvek, a práve na nich záleží…
