Vaše Úlomky

Neviem ako ty, ale ja sa nedokážem zamilovať ihneď. Teda len čo niekoho spoznám. Môže ma ten človek zaujať, môže vo mne vzbudiť pozornosť, dokonca i nejakú magickú príťažlivosť. Ale nie lásku. Občas mi to chvíľu trvá, kým sa zamilujem. A občas sa z tej chvíle stanú mesiace a ten dotyčný to so mnou vzdá. Odíde preč so slovami, že si neviem vážiť, čo mi dáva, a sem-tam sa nájdu i takí, ktorí k tomu pripoja pár nepekných slov.

Už ako malé dievča presne vedela, čo chce. Alebo skôr… čo nechce. Vedela však, že túži po tak „obyčajnej“ veci, akou je šťastie. Túžila byť milovaná, túžila žiť inak ako ľudia v jej okolí… Nevedela ale, ako to dosiahnuť. Vždy keď večer zaspávala, tajne dúfala, že sny jej to napovedia. Ako dieťa spoznala chlapca, ktorého už vtedy dokázala milovať celým svojím srdcom, a hoci na to nebola úplne pripravená, aj napriek tomu dala do toho všetko.

Spočiatku som mala veľmi otázok a pýtala som sa, kde som urobila chybu. Chcela som ťa späť a pri pomyslení na to, že je to definitívne, som sa rozplakala. Stále som dúfala, že to bol len žart alebo že si si potreboval iba vyčistiť hlavu a prísť na iné myšlienky. Prijať skutočnosť, že sa už k sebe nikdy nevrátime, som odmietala. Teraz ľutujem mnohé skutky, ktoré som urobila. Podliezala som tým vlastnú hrdosť, viem, a mala som akceptovať tvoje rozhodnutie ihneď.

Aj v mojom živote boli dni, kedy som si myslela, že som už vyčerpala všetky svoje zásoby. Zásoby sĺz, energie, chuti bojovať či čeliť svetu, ktorý sa mi zdal príliš nepriateľský. Neľudský, chladný a prázdny. Doslova som sa v ňom utápala a bezradne hľadala niekoho, kto by mi dokázal pomôcť. Aspoň jednu osobu, ktorá by mi porozumela a vedela tak pochopiť, čo práve prežívam, pretože si niečím podobným prešla tiež.

Rozprávka, ten príbeh, kde je všetko krásne a končí sa šťastným koncom…
Je to však tak aj v živote?
Dokážeme počas svojho života zažiť reálnu rozprávku?

Rozprávku, ktorá bude skutočná a bude mať šťastný koniec?

Najprv sa mi zrútil svet. Všetko sa zastavilo a môj mozog odmietal túto informáciu spracovať. Myslela som si, že je to koniec. Nielen koniec nás dvoch, ale aj môj koniec. Veď päť rokov nie je krátka doba. Hlavne, keď som žila s pocitom, že už tie roky vôbec nemusím počítať, pretože som verila, že je to navždy. A vtedy, keď človek uverí, že sa nemusí báť, že o niekoho príde, prestáva sledovať, ako čas plynie…