Kategória
Veľkou pravdou je to, čo kedysi povedal Bob Marley: „Najväčší zbabelec je muž, ktorý v žene prebudí lásku, aj keď nemá v úmysle ju milovať.“ Ani som netušila, že takú lásku raz vo mne niekto prebudí a potom to zbabelo vzdá.
Povedz mi, cítila si sa niekedy už úplne na dne? Tak, že si mala pocit, že hlbšie sa už nedá spadnúť? Že si narazila celým telom na niečo tvrdé, špinavé a studené, pod čím už nič nie je?
Vystihnúť slovami pocity, ktoré sa vo mne odohrávali, je takmer nemožné. Všetko navôkol mňa odrazu prestalo dávať zmysel, prestala som sa pozerať na svet farebne a videla všetko čierno-biele, bez duše, bez akejkoľvek lásky či súcitu. Stratením teba, som stratila seba. Tá láska medzi nami bola nevyspytateľná, plná iskier, ktoré lietali nad nami ako ohňostroje. Plná vášne a nutkania spoznávať sa stále viac, objavovania okolitého sveta spoločne či jednoduchého snaženia sa stáť po boku toho druhého za každých okolností.
Každá z vás to zažila. Určite poznáte ten pocit, keď ste v jeho blízkosti… motýle v bruchu, splašený tlkot srdca, hrča v krku a z vás nevylezie ani len hlások. Hlavou vám prúdi milión myšlienok, no ani jednu neviete dostať von. Prečo? Je to predsa len obyčajný chalan, no pre vás tak obyčajný nie je, viem…
Ani pre mňa nebol. Roztrasené kolená a hrča v krku bola pri našom stretnutí pravidelným javom. Videla som v ňom to roztomilé, hravé dieťa, ktoré sa ukrýva v každom z nás.
Nikdy som neverila na osud, no táto náhoda, čo mi ťa znovu prihrala do života, ma prekvapila a totálne zaskočila. Už pár týždňov som si myslela, že som v pohode, že to dám, že už viem, koho hľadám a nie si to ty…
Ale včerajšok ma znovu presvedčil o opaku, stačil jeden pohľad do tvojich očí a ja som vedela…
Vedela som, že som sa vrátila v čase, že tá cesta, ktorou som zatiaľ prešla sama, sa zrazu stratila.
Poznáš ten pocit, keď si ťa niekto tak podmanil, až sama nerozumieš tomu, ako sa mu to podarilo? Ah, kedy si podľahla jeho čaru natoľko, že si stratila samu seba, lebo pre jeho šťastie by si urobila čokoľvek? Chcela si tak málo… Len jeho šťastie, spokojnosť a každodenný úsmev na jeho tvári. Stačilo by ti, aby si cítila jeho blízkosť vedľa seba a mohla sa o neho starať. Aby sa ťa spýtal, aký si mala deň a bežne s tebou komunikoval.. Aby ste boli spolu, ale zároveň mali aj chvíle pre seba. Aby ste neupadli do časov temna a nerobili ste si navzájom vrásky.
Každý deň som si hovorila, že dnešok bude lepší. Každý večer som si pred spaním nahovárala, že ak zajtra vstanem tou správnou nohou, všetko zlé sa náhle stratí a nájdem konečne niečo, čo spraví môj deň krajším. Ale ako som mohla byť tak krutá voči sebe samej, keď som svoj smútok nonstop skrývala za úsmev a nedovolila emóciám vyjsť na povrch? Nevyroniť slzu, nenechať kútiky úst klesnúť ani o malý kúsok, zatiaľ čo moje srdce vynechávalo údery, bolo pre mňa akési umenie…
