Vaše Úlomky

Je novembrový večer a ja sa pozerám na hviezdnu oblohu. Tak ako kedysi, keď som dúfala, že jedna z nich je tá naša a svieti nám na cestu. Cestu, ktorou sme sa rozhodli kráčať spolu aj napriek všetkým neprajníkom a zlu, ktoré okolo nás bolo. A bojovali sme dva roky. Vlastne, ja som bojovala. Ty si mi popri tej kope starostí zabudol povedať, že si sa po roku rozhodol ďalej nebojovať. Vybral si si tú ľahšiu cestu, tak ako väčšina ľudí. Nemal si ani odvahu prísť, pozrieť sa mi do očí a povedať: „Prepáč, vzdal som sa.“

Viac ako tri týždne ticha, absolútneho ticha medzi nami, po mesiacoch správ, telefonátov, stretnutí…

Len v spoločnosti vína, spomienok, myšlienok a kúskov papiera. Ani čiarka, nič. Niekedy sa pýtam sama seba, ako veľmi ti na mne záležalo, keď to vydržíš. Ja by som ti veľmi chcela napísať, alebo poslať aspoň obrázok tak, ako som to robievala predtým, ale nemôžem. Lebo ty si bol ten, čo to presekol, čo ma umlčal.

Svet je zrazu znova nejaký iný, tmavší. Žiarivé lúče letného slnka mi presvitajú do očí aj napriek hustému vejáru mihalníc… Do tých očí, očí plných sĺz… Nie kvôli ostrým lúčom, také slzy by som práve teraz privítala s otvorenou náručou.

„Prečo sa to znova stalo?“ Pýtam sa sama seba v duchu. Ach, prečo, prečo? Ako som to mohla zas dopustiť? Ako som len mohla?… Ako?

Pamätám si to presne, ako keby to bolo včera. Môj blbý a šedý večer premenil tvoj úsmev na najkrajšie obdobie môjho života. Bola som tak šťastná. Ľudia mi vraveli, že ma viac usmiatu nikdy nevideli. V očiach som nemala ani kúsok smútku. Ani jednu slzu, ktorá by mohla stiecť po mojom líci. Obdobie neopísateľné, plné spomienok a lásky. Tvojej pozornosti. Obdobie snahy a dorozumenia. Tvojej podpory. Obdobie plné úsmevu a šťastia…

Príliš dlho som sa trápila tým, že som si dookola prehrávala to, čo sa stalo medzi nami. Naše spoločné chvíle, ktoré sme strávili v objatí pri pozeraní filmu, prechádzkami a bozkami, pri ktorých som si priala, aby sa nikdy neskončili. Príliš dlho som si kládla otázku, čo zlé som spravila, keď si zrazu tak ochladol a stala som sa pre teba vzduchom. Tak dlho som čakala na vyjadrenie tvojich pocitov iba kvôli tomu, aby si sa raz zobudil a tváril sa, že sa nič nestalo? Bola som zdrvená!

Už dlho hľadám odpoveď na otázku: „Kedy je ten správny čas na lásku?“

Stále som ju nenašla. No myslím, že to nebolo vtedy, keď si mi vstúpil do života ty. Aspoň to nebol natoľko správny čas, aby to medzi nami mohlo dopadnúť dobre. Predsa len, obaja sme boli vo vzťahu… A ty v o niečo vážnejšom než ja. Teraz si už nemyslím, že tie vzťahy boli naozaj šťastné, no dovtedy som si to myslela. Verila som, že obaja sme v tom svojom spokojní a žijeme v harmónii. No pravda to nebola.