Kategória
Píšem Ti… Píšem Ti riadky, ktoré asi nikdy nebudeš čítať… Píšem Ti, aby som zo seba vypísala všetku tú úzkosť, smútok, sklamanie… Dnes som spravila chybu, nie prvú a obávam sa, že ani poslednú v spojitosti s Tebou… Dnes som si čítala naše staré maily. Áno, tie, ktoré sme si písali na úplnom začiatku. Plní nadšenia, nádeje a nesklamaní. Zabolelo ma to, ani netušíš ako… Akoby ich písali iní ľudia. Vlastne, vyzerá to, akoby si Ty bol úplne iný človek.
Žila som si vo svojom komfortnom svete, kde všetko vyzeralo úžasne… Slovo „vyzeralo“ to úplne vystihuje. Vo vnútri som totiž pomaly, ale isto umierala. Bez toho, aby som to vôbec tušila. No možno som to aj tušila, ale nechcela som si to pripustiť. Veď predsa som mala prácu, partnera, strechu nad hlavou. Čo viac som si mohla priať? Upadla som do akéhosi stereotypu: práca, priateľ, domácnosť a znova to isté dookola. Pozná to asi každá z nás. Na chvíľu to fungovalo. Veď toto je to, o čom si celý život snívala, nie?
Ako ďalej? To je otázka, ktorú si kladiem každé ráno. Klamala by som, ak by som povedala, že si ju kladiem len ráno, pretože si ju kladiem aj každý večer pred tým, než zaspím. Niekedy sa pýtam, čo som spravila zle, inokedy pre zmenu to, čo mám spraviť, aby som bola opäť šťastná. Sú dni, kedy som presvedčená o tom, že šťastná naozaj som, no nie je to tak. Presviedčam nie len svoje okolie, ale aj samú seba. Viem však, že by k môjmu šťastiu stačilo naozaj málo. Keď sa však nad tým zamyslím, začínam pochybovať o tom, že je to skutočne málo…
Bezmocne tam stála a pozerala na svoj odraz v zahmlenom zrkadle. Slzy jej stekali po lícach a ona sa snažila dýchať čo najpokojnejšie. Vedela, že nemôže plakať. Nemohol ju nikto vidieť. Takúto bezmocnú a zraniteľnú. Vedela že, s tým musí prestať. Zhlboka sa nadýchla, utrela si slzy a s úctou a silou zlomenej ženy vyšla z miestnosti. Nemala dôvod plakať, keď bola tak silná. Ale niekedy aj tých najsilnejších zraní maličkosť v nesprávnej chvíli.
Každý človek má nejaké predstavy o budúcnosti… či už blízkej, alebo ďalekej. Môžeš si povedať miliónkrát, že nebudeš myslieť dopredu. Nemožné. Predstavy a sny sú nezastaviteľné a ty sa im poddáš tak či tak. Nehovoriac o spomienkach… Môžeš od nich “vypnúť” , ale len na chvíľu. Stačí pár pohárov vína, alebo slabšia chvíľa a hrádza, ktorú si vybuduješ, prepúšťa cez praskliny…
Cez praskliny, ktoré tam vždy boli.
