12. júla 2017
PS: Milujem Ťa
P.S.: Milujem ťa
(Odkaz pre teba, ktorý nikdy nedostaneš)
Ľúbim ťa. Och, ako veľmi ťa milujem. Ty vraj ľúbiš ma tiež. Za tie roky sa to nezmenilo.
Tak prečo nemôžeme byť spolu?
Pretože…
…Šlo by ma ľúbiť oveľa viac.
Category
P.S.: Milujem ťa
(Odkaz pre teba, ktorý nikdy nedostaneš)
Ľúbim ťa. Och, ako veľmi ťa milujem. Ty vraj ľúbiš ma tiež. Za tie roky sa to nezmenilo.
Tak prečo nemôžeme byť spolu?
Pretože…
…Šlo by ma ľúbiť oveľa viac.
Je to už dávno, odkedy som naposledy písala. Možno je to tým, že som tak dlho necítila vôbec nič. Alebo to len priveľmi bolelo. Ale teraz prišiel čas obzrieť sa späť, a tak píšem. Kvôli sebe.
Ty, ktorý si bol prvý, si ma naučil, čo vlastne znamená ľúbiť. Prišiel si neočakávane a stal si sa mojím všetkým. Otcom, bratom, najlepším priateľom. Podarilo sa ti preboriť moje múry a hradby, ktorými som sa poctivo ohradila. Videl si ma. Uzdravil si ma. Bol si ako záhradník, pod ktorého rukami som rozkvitla.
Čo ak mu ublížim? Čo ak on ublíži mne? Čo ak si len myslím, že ho ľúbim? Čo ak to vôbec nevyjde? Čo ak ujde hneď, ako zistí, kto vlastne som? Čo ak??
Príliš veľa otázok.. V hlave mi behajú ako pojašené, raz sa objaví jedna, potom druhá, na chvíľu si dajú oddych, ja si myslím, že to už konečne ustalo ale zrazu bum.. Čo ak..
Nebojím sa, že mi ublíži.
Ďalšia prevrátená strana v mojom živote. Hľadíš na mňa, vidím, ako pohľadom skúmaš moje telo a v očiach máš otázku.
Prečo nie?
Lebo…
Mám chuť kričať: „Lebo si uvedomujem svoju hodnotu.“
Píšem Ti… Píšem Ti riadky, ktoré asi nikdy nebudeš čítať… Píšem Ti, aby som zo seba vypísala všetku tú úzkosť, smútok, sklamanie… Dnes som spravila chybu, nie prvú a obávam sa, že ani poslednú v spojitosti s Tebou… Dnes som si čítala naše staré maily. Áno, tie, ktoré sme si písali na úplnom začiatku. Plní nadšenia, nádeje a nesklamaní. Zabolelo ma to, ani netušíš ako… Akoby ich písali iní ľudia. Vlastne, vyzerá to, akoby si Ty bol úplne iný človek.
Žila som si vo svojom komfortnom svete, kde všetko vyzeralo úžasne… Slovo „vyzeralo“ to úplne vystihuje. Vo vnútri som totiž pomaly, ale isto umierala. Bez toho, aby som to vôbec tušila. No možno som to aj tušila, ale nechcela som si to pripustiť. Veď predsa som mala prácu, partnera, strechu nad hlavou. Čo viac som si mohla priať? Upadla som do akéhosi stereotypu: práca, priateľ, domácnosť a znova to isté dookola. Pozná to asi každá z nás. Na chvíľu to fungovalo. Veď toto je to, o čom si celý život snívala, nie?
