Category
Mala by som jedno prianie… Je ním to, aby sme si my ženy viac verili. Nielen jedna druhej (čo by bolo tiež veľmi fajn), ale predovšetkým samy sebe. Skutočne si želám, aby sme nikdy nestratili dôveru v seba, vo svoje sily, v to, čo dokážeme. Pretože to, čo nám ubližuje, je nedostatočná viera v nás. Práve tá nás v drvivej väčšine prípadov pripúta k tým nesprávnym mužom, odradí od tých správnych rozhodnutí a uväzní v živote, ktorý sme nikdy žiť nechceli.
Prichádza posledný deň v roku a mnoho z nás už rozmýšľa nad novoročnými predsavzatiami a prianiami, ktoré nás, ako dúfame, budú sprevádzať celým nadchádzajúcim rokom. Popri prianiach pevného zdravia, šťastia či lásky nezabudnime na to jedno, ktoré sa nám niekedy zdá také samozrejmé. Priať si znovu mať po boku, na celý prichádzajúci rok (a nielen ten) naše najlepšie kamarátky. Presne tie, ktoré nám z jedného pohľadu dokážu vyčítať myšlienky, ktoré aj napriek nesúhlasu s našimi rozhodnutiami stoja pri nás bez zaváhania, ktoré sú tu pre nás, takpovediac, v dobrom aj v zlom.
Občas my ženy zabúdame na svoju hrdosť a ak nám je sľúbené niečo, po čom sme dlho túžili, neváhame porušovať svoju vlastné pravidlá. Občas dokonca samy sebe ubližujeme, pretože si myslíme, že je to len dočasné a čakajúc na zmenu skrývame pred sebou vlastné slzy. Nechávame sa oklamať a potom – neskôr, keď začíname tušiť, že sme oklamané boli, radšej klameme samy seba, ako by sme si mali priznať, že sme naleteli.
Posledné obdobie môjho života bolo veľmi zvláštne. Ukázalo mi toho veľa a možno aj práve to, aby som v sebe spracovala ďalšiu ranu, o ktorej som nikdy nahlas nehovorila a pravdepodobne už asi ani nebudem. Nechcem tu vyplakávať alebo sa hrať na obeť, aby ma každý ľutoval, ale písanie je pre mňa istá forma terapie. Veľa vecí a súbojov som viedla osamote, kedy druhí ľudia nemali ani poňatia o tom, čo sa práve deje. Vďaka tomu vidím v sebe tú svoju hodnotu.
Nech už je človek vo vzťahu alebo sám, sprevádza ho dennodenne množstvo obáv, vnútorných bojov, vnútorných strachov, ktoré s ním valcujú hlava-nehlava.
Všetci sa niečoho bojíme… Bojíme sa , že to už nebude také ako predtým. Bojíme sa, že ten náš vzťah upadne do stereotypu. Bojíme sa, že nás už ten druhý nebude milovať tak, ako nás dokázal milovať na začiatku.
Sedím doma so šálkou čaju, izbou sa vznáša vanilková vôňa z horiacej sviečky, TV je pustená iba tak do pozadia, aby som sa necítila osamelo, no myšlienkami som už opäť inde.
Koniec roka pomaly, ale isto klope na dvere a ja mám pocit, akoby mi niečo unikalo. Zostala som zaseknutá na mŕtvom bode a trvá to už hodnú chvíľu…
