Vaše Úlomky

Konečne si sa vyliečila. Aspoň sa ti to zdalo. Konečne ten život začal „chutiť“ inak. Zdravšie. Veselšie. Konečne si sa pristihla pritom, ako sa schuti rozosmeješ. Len tak. Pretože môžeš, pretože to tak cítiš, pretože už na srdci nemáš ten ťažký balvan, ktorý si všade so sebou vláčiš a ktorý ťa ťaží každým dňom čoraz viac a viac. Konečne to prešlo. On odišiel – nielen z tvojho života, ale aj z tvojich myšlienok, z tvojich prebudení a zaspávaní.

Vždy si tu bola. Vždy si stála po jeho boku, keď ťa potreboval. Vždy si každého pre neho odsunula. Vždy si zobrala svoj čas pre seba a venovala ho jemu. Vždy si tu bola preňho… Až sa to napokon skončilo. Vymazali ste spoločné fotografie zo sociálnych sietí. Zmenili status na nezadaných. Vrátili si veci, ktoré vám jednému po druhom zostali. Alebo im urobili čestné miesto v jednej veľkej nezabudnuteľnej škatuli. Týmto sa urobili určité kroky k odstráneniu znakov vašej lásky, ale nie vašich spomienok.

Medzi všetkými mojimi životnými prešľapmi a ich príčinou existuje istá súvislosť.
Korelácia, na ktorú som prišla až neskôr, časom, vlastnými úvahami, mnohokrát aj počas záchvatov revu, kedy som mala pocit, že si vyplačem všetky svoje životne dôležité orgány. Naučila som sa byť k sebe úprimná, priznať si svoje chyby, nezvaľovať všetko zlé, čo ma postretlo, na iných, ale spýtať sa samej seba, prečo sa mi to muselo stať.

Vieš, čo si naozaj nezaslúžiš? Motať sa v bludnom kruhu. V labyrinte boľavých otázok a neistých odpovedí, nedôveryhodnosti jeho slov, vo vlastných predstavách, ktoré sa ani zďaleka nepodobajú na tie, ktoré si si v sebe odmala pestovala. Nezaslúžiš si vracať sa k niekomu, pre koho si bola len zábavkou, vyplnením prázdnych dní, krátkou známosťou z dlhej chvíle či z nutkavej potreby niečo vzrušujúce zažiť. Zaslúžiš si nechať túto životnú kapitolu za sebou.

Načo v sebe živiť hnev? Mnohokrát i dlhé roky potom, ako sa TO stalo? Nie je lepšie odpustiť? Nechať to za sebou, nájsť v tom kúsok ponaučenia, možno i odpoveď na otázky, ktoré nás nasmerujú k tým najhlbším miestam nášho srdca? Áno, je to lepšie. Ale, drahá, my dve vieme, že niekedy sa to tak celkom nedá. Respektíve to nie je také ľahké, ako by sme si priali. Nie vždy dokážeme odpustiť, hoci vieme, že práve tento krok nás delí od novej etapy života, ktorú tak bytostne potrebujeme.

Vieš, čo je to najhoršie, čo sama sebe môžeš urobiť? Prežiť život, ktorý si nezaslúžiš. Uspokojiť sa s niečím, čo ti ubližuje, no zo strachu, že to už nič viac nikde nenájdeš, sa s tým uskromníš. My ľudia sme totiž zabudli na to, že žiť sa dá aj inak. Sme sebcami vtedy, keď by sme mali byť solidárni, a v momentoch, kedy by sme mali byť sebeckí, sa nechávame opantať obavami, predsudkami a zaužívanými spoločenskými vzorcami.