Vaše Úlomky

Tieto slová sú pre teba. Áno, pre teba… Prekvapilo ťa to? Už dlho si si nenašla chvíľu, kedy by si sa venovala iba sebe? Je to tak dávno, čo si na teba niekto nezištne spomenul? Tak vidíš… Práve sa to stalo opäť. Práve na teba myslím. Pretože viem, že to potrebuješ – nie pomocnú ruku, nie niekoho blízkosť. Potrebuješ len, aby sa svet na chvíľu zastavil, aby sa všetko okolo konečne prestalo tak šialene rýchlo točiť a ty by si si mohla vychutnať svoju aj moju pozornosť.

Mám za sebou rozvod, ktorý ma vtedy úplne zničil. Doslova zo mňa toto obdobie vymodelovalo novú ženu. Stratila som všetko, čo som si dovtedy budovala – jednou zlomenou láskou som prišla o rodinu, zázemie, pocit domova, prepadla sa aj moja životná úroveň. Zrazu už nič nebolo také, ako bolo predtým. Zhrnula by som to nasledovne – rozvodom nastala reťazová reakcia, ktorá postupne so sebou strhla všetko, čo jej prišlo do cesty a zrovnala to so zemou.

Možno nie je moje obľúbené slovo. Nemá žiadnu hodnotu, v ničom ma neuistí, nikdy neodoženie môj strach ani mi neurobí radosť. Možno ma priklincuje nohami pevne k zemi. Zbúra moja plány, predĺži čakanie, zastaví všetko naokolo, vrátane mňa. Možno by som prirovnala k chorobe, ktorá ma paralyzuje, vystraší, no zároveň vtedy musím dúfať v čo najlepší koniec.

Udivuje ma, ako neustále chlapi dokážu porovnávať svoje partnerky, alebo si doslova za ne hľadať náhrady, ktoré sa snažia prerobiť na ich kópiu. Často som počúvala, aké boli tvoje bývalé perfektné a ako som im nesiahala ani po členky. Buď boli chudšie, pracovitejšie, lepšie sa obliekali, slušne sa vyjadrovali, či boli vždy viac upravené ako ja. Tak strašne som sa ti vtedy snažila zapáčiť a im vyrovnať, že som viac cvičila, menej som jedla, mala som cez leto dve práce, len aby som si mohla dovoliť lepšie oblečenie. 

Milá dievča alebo milá žena… Vlastne ani neviem, prečo dnes skúšam písať. Viem však, že aj mne sa niekoľkokrát pošťastilo a prečítala som si ten pravý článok v pravý čas. A preto ma dnes popohnala k písaniu nádej, že moje riadky niekomu brnknú na tú správnu stranu. A možno… Možno to píšem „len“ sama pre seba. Aby som na seba prestala byť taká prísna a dovolila si prijať aj také pocity, ktoré celý svoj život potláčam.

Sú veci, ktoré na nás doľahnú. Niektoré ihneď a iné až po čase, keď trvajú dlho. Príliš dlho a my sme voči nim úplne bezmocní… Viem, aký to je pocit. Nemať nič vo svojich rukách a jediné, čo mi zostáva, je len čakanie. A možno i viera, že sa všetko obráti na dobré, hoci i tieto okamihy sú každým dňom výnimočnejšie. A práve vtedy, keď už nemáme v čo veriť, dúfame iba v jediné – v posledné, čo nám zostáva… Že budeme mať v sebe dostatok sily všetko to prekonať.