Category
Spomínam si na to, ako veľmi som sa chcela dozvedieť prečo… Prečo tu už teraz nie je… Zrazu… Keď sa predtým vôbec nezdalo, že by ho niečo ťahalo odo mňa preč. Chcela som vedieť dôvod, prahla som po ňom a myslela som si, že bez toho, aby som sa raz dozvedela pravdu, nedokážem poriadne žiť… Prečo tí, ktorí sľubujú, že zostanú navždy, odchádzajú ako prví a zanechávajú za sebou spúšť dolámaných sŕdc?
Raz mi bolo povedané: Nauč sa netrápiť sa. A ja som vtedy tomu nerozumela, dokonca sa mi zdá, že som sa aj trochu v duchu zasmiala. Nauč sa netrápiť sa… Tak zvláštne to znie, že? Akoby to, či sa trápime, bolo vecou voľby a mohli by sme si vybrať, či nás niečo zamrzí alebo nie. Veď ak sa trápime, je to preto, že nemáme inú možnosť. Jednoducho sa nám stalo niečo, čo nás zabolelo…
To, čo nás najviac drží v niektorých vzťahoch, je myšlienka, že bez neho to nezvládneme. Že na to proste nemáme – začať odznova, postarať sa o seba alebo o svoje deti, že to neutiahneme finančne, časovo, že by nám chýbal a nadovšetko si ešte aj rozvodom rozhneváme polku rodiny. Obáv a strašiakov je mnoho… Jednoducho aj keď žijeme vo vzťahu, ktorý nás ubíja, ničí nás nadovšetko i myšlienka, že bez neho nedokážeme plnohodnotne žiť a k svojmu bytiu ho potrebujeme, či sa nám to páči, alebo nie.
Už sa asi nikdy nebudeme rozprávať tak ako predtým. Už sa prítomnosti toho druhého bojíme. Už sú tie spoločné chvíle úplne iné, akosi stratili ten náboj dôvery, pochopenia a lásky, ktorá okolo seba trúsi iba pokoj. To sú dôvody, prečo medzi nami zostanú niektoré slová nevypovedané. Iba by sme nimi jatrili staré rany a rýpali sa v niečom, čo potrebuje len čas na zahojenie.
Skúsme byť k sebe úprimní. Skúsme sa naučiť hovoriť pravdu, aj keď nie je príjemná. Skúsme nezneužívať druhých ľudí na to, aby sme naplnili svoje potreby. Skúsme sa občas pozrieť aj do vlastného vnútra a nebojme sa toho, čo tam uvidíme. Skúsme nehľadať záchranu v niekom inom, ale v prvom rade v sebe. A skúsme, prosím, nepredstierať lásku len preto, že nám ten druhý v niečom vyhovuje a že nás svojou prítomnosťou chráni pred našimi vlastnými démonmi.
Milé dámy, buďme k sebe úprimné, prosím. Občas vieme, že to nemá zmysel. Občas cítime toľko bolesti, no stále nedokážeme odísť. Občas ideme samy proti sebe a i tak s tým nevieme prestať. Proste ideme ďalej. Lebo milujeme a akoby sme nášmu srdcu dovolili ísť si na vlastný voľnobeh. No povedzme si pravdu… Skôr či neskôr aj tak pochopíme, že sme urobili hneď niekoľko krokov vedľa.
