Category
Milá dievča alebo milá žena… Vlastne ani neviem, prečo dnes skúšam písať. Viem však, že aj mne sa niekoľkokrát pošťastilo a prečítala som si ten pravý článok v pravý čas. A preto ma dnes popohnala k písaniu nádej, že moje riadky niekomu brnknú na tú správnu stranu. A možno… Možno to píšem „len“ sama pre seba. Aby som na seba prestala byť taká prísna a dovolila si prijať aj také pocity, ktoré celý svoj život potláčam.
Sú veci, ktoré na nás doľahnú. Niektoré ihneď a iné až po čase, keď trvajú dlho. Príliš dlho a my sme voči nim úplne bezmocní… Viem, aký to je pocit. Nemať nič vo svojich rukách a jediné, čo mi zostáva, je len čakanie. A možno i viera, že sa všetko obráti na dobré, hoci i tieto okamihy sú každým dňom výnimočnejšie. A práve vtedy, keď už nemáme v čo veriť, dúfame iba v jediné – v posledné, čo nám zostáva… Že budeme mať v sebe dostatok sily všetko to prekonať.
Spomínam si na to, ako veľmi som sa chcela dozvedieť prečo… Prečo tu už teraz nie je… Zrazu… Keď sa predtým vôbec nezdalo, že by ho niečo ťahalo odo mňa preč. Chcela som vedieť dôvod, prahla som po ňom a myslela som si, že bez toho, aby som sa raz dozvedela pravdu, nedokážem poriadne žiť… Prečo tí, ktorí sľubujú, že zostanú navždy, odchádzajú ako prví a zanechávajú za sebou spúšť dolámaných sŕdc?
Raz mi bolo povedané: Nauč sa netrápiť sa. A ja som vtedy tomu nerozumela, dokonca sa mi zdá, že som sa aj trochu v duchu zasmiala. Nauč sa netrápiť sa… Tak zvláštne to znie, že? Akoby to, či sa trápime, bolo vecou voľby a mohli by sme si vybrať, či nás niečo zamrzí alebo nie. Veď ak sa trápime, je to preto, že nemáme inú možnosť. Jednoducho sa nám stalo niečo, čo nás zabolelo…
To, čo nás najviac drží v niektorých vzťahoch, je myšlienka, že bez neho to nezvládneme. Že na to proste nemáme – začať odznova, postarať sa o seba alebo o svoje deti, že to neutiahneme finančne, časovo, že by nám chýbal a nadovšetko si ešte aj rozvodom rozhneváme polku rodiny. Obáv a strašiakov je mnoho… Jednoducho aj keď žijeme vo vzťahu, ktorý nás ubíja, ničí nás nadovšetko i myšlienka, že bez neho nedokážeme plnohodnotne žiť a k svojmu bytiu ho potrebujeme, či sa nám to páči, alebo nie.
Už sa asi nikdy nebudeme rozprávať tak ako predtým. Už sa prítomnosti toho druhého bojíme. Už sú tie spoločné chvíle úplne iné, akosi stratili ten náboj dôvery, pochopenia a lásky, ktorá okolo seba trúsi iba pokoj. To sú dôvody, prečo medzi nami zostanú niektoré slová nevypovedané. Iba by sme nimi jatrili staré rany a rýpali sa v niečom, čo potrebuje len čas na zahojenie.
