Kategória
Ukázal si mi lásku, no potom si ju premenil na bolesť. Ani si nevieš predstaviť, ako ťažko sa mi niečo také píše. Sama nechápem, prečo to robím. Či je to smútkom, alebo len bezmocnosťou. Bojím sa premýšľať, uvažovať, rozprávať, ak ide o teba. Bojím sa, že pri každej myšlienke na teba už nebudem schopná ďalej fungovať, že moju myseľ pohltíš natoľko, že už nebude schopná pracovať, že už nebude bez teba vedieť existovať.
Písanie bolo pre mňa vždy formou terapie a činnosťou, pri ktorej som bola sama sebou. Sú to dva roky, kedy mi vyšiel môj prvý článok a rozhodla som sa ísť za svojím snom. Mala som z toho zmiešané pocity a nevedela som, čo mám čakať. V tom období vypukla pandémia a môj život začal naberať na obrátkach. Jednoducho povedané, začal sa očisťovať po každej jednej stránke.
Presne v tieto večery, keď nemôžem zaspať ani po náročnom dni, ktorý som prežila, a cítim sa tak veľmi osamelo aj v byte plnom ľudí, sa mi v hlave prehráva vlastný film plný krásnych spomienok. Spomínam si na momenty, keď som mala iskričky v očiach, motýle v bruchu, triašku v kolenách, úsmev na perách a môj smiech sa ozýval na kilometre ďaleko. Moje srdce bolo plné lásky, krásnych západov slnka, nekonečných rozhovor a úprimných objatí.
Tri hodiny ráno a ty premýšľaš, či si vlastne spala. Či ten krátky úsek, ktorý sa ti rozplynul v čase, môžeš nazvať spánkom alebo si bola po celý ten čas bdelá, len si na chvíľu vypla myseľ. Nevieš… Skutočne nevieš, či sa ti podarilo zaspať, ale s istotou si presvedčená o tom, že už ďalej nevládzeš na neho myslieť. Vyčerpáva ťa to. Dusí ťa to. Vyprcháva z teba život každým nádychom, pretože si uvedomuješ, že si dávno prestala žiť a výčitky nie sú to, čo ti pomáha.
„Je koniec, a to bolí, chcem vrátiť čas, keď sme boli, vždy pre seba každý deň, šťastní spolu zároveň…“ To sú slová piesne, ktoré som započula z môjho notebooku a ostali mi v hlave ešte dlhú dobu. Hovorí sa, že západy slnka sú dôkazom toho, že aj konce môžu byť krásne. A tak sa zamýšľam nad tým, je naozaj koniec to, čo nás bolí najviac? Alebo je to iba sladká bodka za všetkým tým utrpením, ktorým sme si museli najskôr prejsť?
Lásku, kterou nechápeme nám život opakuje, dokud se z ní dostatečně nepoučíme. Tak, živote. Co mi tím chceš říct? Snažím se pochopit své vlastní kroky, bohužel se mi nedaří. Přibližně dva roky zpátky jsem ukončila vztah s člověkem, kterého jsem milovala z celého svého srdce. Osud to tak chtěl, my si byli souzeni, ale mělo to takhle dopadnout. Navzdory tomu, co se všechno v našich životech odehrálo, jsem vděčná za to, co jsme si stihli předat, když jsme ještě tvořili pár.
