Kategória
Prečo práve ja? Túto otázku si vieme klásť až príliš často v rôznych kontextoch. Občas sa nám stanú veci, ktoré nechceme, s ktorými nie sme stotožnení, ktorým nerozumieme alebo ich nechceme prijať či sa s nimi vyrovnať. Zdá sa nám, že sa to stať nemalo. Že na nás niekto napáchal krivdu, ktorú sme si ani náznakom nezaslúžili. Tak teda… Prečo práve ja? Prečo práve ty? Prečo práve my?
Snáď každá z nás zažila momenty, na ktoré by si priala zabudnúť. Sú to spomienky, ktoré nám pripomenú, že sme milovali príliš, zaslepene samy seba doviedli k pochybeniam, nechali sa nahovoriť na niečo, čo by sme dnes už neurobili… A skôr či neskôr sa prichytíme pri tom, ako už nechceme, aby sa niekto vrátil alebo aby sa niečo, čo nás teraz trápi, nestalo. Chceme nemať túto spomienku. Chceme nečeliť tým pocitom, ktorými nás vždy, keď si spomenieme, konfrontuje…
Pripadá ti to ako včera, keď odišiel, aj keď je tomu už dlhá doba. Stále dumáš nad tým, čo by bolo iné, kebyže je tu a trápia ťa otázky: Prečo? Čo ak? Snažíš sa zamestnať si myšlienky, pretože pomyslenie na to, že tu nie je, bolí. A tá bolesť je tak veľká, že si si nikdy ani len nepredstavila, že takú bolesť môže človek pociťovať. Jediné, na čo sa v danej chvíli zmôžeš, je plač a spomínanie na to, keď ste boli spolu a nič na svete vám nechýbalo.
Teraz ti pre zmenu chýba celý svet… On…
Spomienky sa mi prelínajú v mysli, okolo je iba tma, ležím v posteli a snažím sa nebyť. Pretože len vtedy sa ma všetko to, čo ma trápi, prestane týkať. Aspoň na chvíľu, na malú chvíľu, ktorú práve teraz potrebujem viac než čokoľvek iné. Chcem sa odosobniť od minulosti, v ktorej som toho tak veľa pokašľala. Chcem si odpustiť všetky chyby, ktoré už nevrátim späť. Chcem zmeniť niečo, čo sa už zmeniť nedá. Chcem… Chcem zmierniť ten dopad, ktorý minulosť na mňa má.
Milujem ľudí. Milujem ísť po ulici so psom a iba tak sa s niekým zarozprávať. Mám rada, keď sa ľudia na ulici usmievajú na druhých ľudí a nepozerajú neustále do telefónu. Mám rada vtipných a zábavných ľudí, ktorí si veci moc nepripúšťajú, a tiež milujem rozvážnych a zodpovedných ľudí, ktorí majú v diári naplánovaný rok dopredu a potrebujú v tom mať poriadok. Zbožňujem, keď ľudia dokážu úprimne podporovať ostatných a naozaj im dopriať toľko šťastia, ktoré by možno sami potrebovali.
Stála som pred zrkadlom a plakala. Opäť raz nastal deň, kedy nič nevychádzalo podľa predstáv. Vinila som z toho seba, aj keď som za to nemohla. Tým, že som stála pred zrkadlom, sa vo mne pocit sebaznechutenia ešte viac umocňoval. Uprela som zrak na uslzené oči, pod ktorými sa skvela roztečená špirála, následne začal môj zrak skúmať aj ostatné časti môjho tela.
