Category
Spomeň si na chvíle, kedy sa zo vzťahu stal priestor, v ktorom musíš všetko ukrývať. Miesto, kde sa nemôžeš odhaliť celá, kde nie je možné odkryť svoj strach, všetky svoje myšlienky, každý kúsok z teba… Spomeň si na to, aké skľučujúce bolo žiť s niekým, s kým si to nebola ty, pred kým si si nemohla dovoliť byť sama sebou. A možno na to, milá žena, ani spomínať nemusíš. Možno tým práve žiješ…
Nezaľúbila som sa hneď… Bolo to skoro, ako keď zapnete film, ktorý vám najprv hrá iba tak v pozadí, vy pomedzi to robíte množstvo iných vecí a ani si neuvedomujete, ako postupne pomaličky nechávate za sebou všetko ostatné okrem toho filmu. Nie preto, že by ste chceli, ale preto, lebo vám už zrazu pripadajú všetky tie ostatné činnosti až komicky nepodstatné. A zrazu sa pristihnete pri tom, ako s úžasom hľadíte na film, premýšľate nad tým. čo sa stane ďalej a počas reklamy sa neviete dočkať novej scény…
Drahá, prihováram sa ti takto pomocou slov… Dobre vieš, čo máš robiť, a i tak sa neustále trápiš… Neustále čakáš na to, že sa tvoj partner zmení. Čakáš, že sa začne snažiť budovať vzťah s tebou a nie, že ten vzťah bude čím ďalej upadať… Verím ti, už nevládzeš. Už si vyčerpala všetky sily na to, presviedčať ho o niečom, o čom si si bola istá, že by vám pomohlo. Všetky sily si vkladala do úsilia zachrániť potápajúcu sa loď.
Milovala si človeka, trávila si s ním každú voľnú chvíľu a rušila si iné plány, aby si mohla byť s ním, predstavovala si si s ním budúcnosť… A zrazu… Je preč. Z tvojho života sa stratil ten, ktorý pre teba predstavoval niečo ako zmysel života, ale čo zostalo, boli tie krásne spomienky, na ktoré keď si pomyslíš, pristihneš sa, ako usmievaš alebo naopak – máš slzy v očiach. Pretože si vždy spomenieš na to, že to isté už nikdy v živote nezažiješ.
Paradoxne práve on bol vždy tým, kto nikomu nedovolil, aby mi ublížil, a tak sa o to nik ani len neodvážil. Chránil ma bezpodmienečne, preto mi ani nenapadlo vôbec pomyslieť na to, že by to mohol byť práve on, kto mi ublíži zo všetkých najviac. Pravdou je, že mi tá myšlienka nikdy ani len neprišla na rozum, tak bezvýhradne som mu dôverovala. Istota a bezpečie, ktoré som si podvedome sama vytvorila zakaždým, keď som vyslovila jeho meno, však boli len ilúziou.
Dopočula som sa, že láska spisovateľa nikdy neumiera. Nachádza sa v tomto celom výroku obrovský kus pravdy. City, pocity, myšlienky a všetko s tým späté zostanú spečatené na papieri. Spisovateľ si zoberie papier, pero alebo ceruzku a začne písať ten najkrajší príbeh lásky k jeho milovanej osobe. Okolo neho sa vznášajú motýliky a krásna energia plná lásky a šťastia. Jeho tvár zdobí úsmev a pri pomyslení na milovaného človeka jeho srdce tancuje ten najkrajší tanec…
