Category
Pred časom, keď som nenosila na tvári úsmev priveľmi často, som sa ocitla na mieste, kde som spoznala práve JEHO. Bola to náhoda alebo osud?
Toto je jedna z mála otázok, na ktoré práve teraz nechcem vedieť odpoveď. Je mi tak trochu jedno, vďaka čomu som ho spoznala… Nestáva sa to často, no teraz to neriešim… Nechcem vedieť, kto alebo čo stojí za naším stretnutím…
Byť dobrým človekom v dnešnej dobe je viac nedobré ako dobré. Ukazovať svoje city, byť úprimný, byť dobrý. Dnešný svet týchto ľudí nesmierne využíva, až priam potápa. Každý hľadáme tých dobrých ľudí okolo seba, ak ich aj nájdeme, tak sa (ne)snažíme si ich udržať… Snažíme? Či ich berieme ako samozrejmosť, ako niekoho, kto keď je dobrý, tak nás neopustí. Dobrí ľudia nevidia svoje hodnoty? Skôr by som povedala, že sa snažia vidieť svoje hodnoty v druhých.
Vplyvom emócií vypúšťame zo seba veci, ktoré by sme „v tichom režime“ (áno, myslím vtedy, keď práve po sebe nehádžete taniere) možno vôbec neriešili a jednoducho hodili za hlavu.
Neraz svojimi reakciami podčiarknutými emóciami prekvapíme samých seba, či už v dobrom alebo zlom slova zmysle. Väčšinou v tom negatívnom…
Často najbolestivejšia, najnezabudnuteľnejšia a v danom momente priam večne trvajúca. Zhluk udalostí, citov i pocitov, spomienok, dotykov či bozkov a, samozrejme, ľudí. Všetkého a často i viac ako tohto. Vytvárajúc a jedným slovom opisujúc minulosť. Azda si nespomeniem ani na jeden jediný moment, kedy by mojou mysľou neprebehlo niečo, čo už by dávno malo byť zabudnuté.
Porozprávame sa naposledy. Ja ti poviem, čo cítim, aj to, čo necítim. Poviem ti, ako sa hnevám aj ako sa nehnevám. Budem sa zamotávať do svojich viet, len aby som nepovedala niečo hlúpe či naivné a nakoniec to celé bude aj tak znieť hlúpo a naivne. To som typická ja.
Rada by som ti vysvetlila niektoré veci, lebo tvoje priveľké ego ich pochopilo tak hlúpo, tak inak.
Tenkrát před pár lety, kdy ještě sociální sítě neovládaly naše životy, krása se neukazovala přes fotky a city nepsaly přes zprávy, v té době jsme se my dva potkali. Ano, je to už pár let. Byli jsme ještě děti, ale co mohu říct jistě, že jsme to už tenkrát oba cítili. Naše cesty se potkaly tak nějak náhodou, ale ve vzduchu ta bouře byla ještě hodně dlouho. Od prvního pohledu jsem čekala snad půl roku, než jsme tě zase znovu spatřila.
