Category
Do každého vzťahu človek vstupuje s vierou, že tentokrát to bude to pravé. Že ON bude ten pravý s prsteňom a nekonečnou láskou. Niektorí ľudia majú však v našom živote dôležitejšiu úlohu, než to na prvý pohľad vyzerá. Niektorí nás totiž nemajú naučiť nekonečne milovať, ale oceniť samu seba. A aj keď nám to v prvých chvíľach tak nepríde a cítime len bolesť zo straty a z nenaplnenej lásky, po čase pochopíme, že jediné, čo týmto ľuďom dlžíme, je slovo ďakujem.
Zrazu sa cítim tak moc sama. Úplne sama. Bez nikoho. Niečo sa udialo. Niečo sa stalo a ja chcem svoje pocity zdieľať, no uvedomujem si, že nemám s kým. Nie som ten typ človeka, čo má mnoho priateľov, uskromním sa s málom, no o to lepším.
Tak prečo som tu teraz sama? Prečo sa cítim, ako keby nikoho moje správy nezaujímali, prečo nimi nechcem nikoho zaťažovať, čo sa to deje?
Niekedy to, že položíš zbraň, znamená, že si vyhral. Niekedy má prílišná snaha jednoducho opačný efekt. Niekedy veci nevyjdú podľa tvojich predstáv a tvoj život opustia ľudia, ktorých si v ňom túžil mať na veky vekov, lebo si s nimi úžasne rozumel.
Ale prečo odišli?
Veľa z nás si prešlo aspoň jedným vzťahom, kedy sme si povedali, že treba bojovať, a pod pojmom „bojovať“ bolo myslené bojovanie aj cez mŕtvoly.
Čo ak ti poviem, že mi chýbaš? Povieš mi to tiež? Už je to pár týždňov, čo sme išli každý svojou vlastnou cestou. Musím ti však povedať, že na teba stále myslím. Chýbaš mi. Chýbaš mi každú minútu, každú hodinu celého dňa. Každého dňa. Stále premýšľam, či ti chýbam rovnako ako ty mne. Či sa tiež každé ráno zobúdzaš s myšlienkou na mňa a chceš sa prebudiť z tohto hrozného sna. Nebojím sa života na vlastnú päsť, bojím sa ho však prežiť bez teba. Stále sa mi v hlave prehrávajú naše spoločné zážitky a všetky tie rozhovory.
Mnoho ľudí má veľa fóbií a strach z rôznych skutočností. Ak sa opýtate ľudí, čoho sa najviac boja, väčšina vám povie, že majú strach z výšok, z pavúkov, z hadov, prípadne z veľkého davu ľudí. Úprimne, chápem to, ale ja sa priznám, že najviac sa bojím ľudskej hlúposti, pretože to, čo niektorí ľudia dokážu spraviť zo závisti alebo iných negatívnych pocitov, je až dych vyrážajúce. Túto skutočnosť by najlepšie vystihlo: „Pod lampou je najväčšia tma.“
Písali sme si každý deň. Smiali sme sa spolu. Rozprávali sme si všetko, riešili sme všetko. Naozaj som si nevedela predstaviť, ako by mal vyzerať môj deň bez teba. Čokoľvek sa udialo, tak si tam bol. Čokoľvek sa neudialo, bol si tam, aby sa udialo. Takto naše dni išli a vytvorili sme si návyk. Bez teba by to nebolo ono, ten deň by mi nedával zmysel. A predsa len ten deň prišiel. Kebyže jeden… Z tých dní sa stali týždne a pomaly sa stávajú mesiacmi. A ja sa učím, ako si nájsť nový návyk, nový zvyk.
