Category
Som žena. Silná žena. Ale plačem. Plačem, keď sa mi vynoria spomienky, ktoré sú tak bolestivé. Tie, ktoré by ste najradšej vymazali zo svojej hlavy. Alebo prinajmenšom v mysli ich zamkli do priehradky s názvom – Už nikdy viac. A práve keď som sa cítila tak zničená. Vtedy, keď ma pocit bezmocnosti držal niekoľko dní. Ty si tu nebol.
Neviem ťa pustiť, nie som na to pripravená a ani nechcem. Dávam si nádeje tam, kde nie sú, aby som sa nás mohla držať. Hovorím si slová, ktoré nehovoríš, aby som ťa nemusela dnes večer pustiť. Avšak žiadne „my“ nie je. Je to len fráza, ktorej sa snažím držať, je to slovo, ktoré tak krásne znie v mojej hlave. Ako znie v tej tvojej? Objavuje sa tam vôbec niekedy? Uvažoval si niekedy nad nami?
Patrím medzi ľudí, ktorým sa dejú nezvyčajné veci… Nezvyčajne bolestivé. Poznám osoby, ktoré za celý svoj život neprežili ani tretinu z toho, čo som doposiaľ prežila ja. A boli časy, kedy som sa za to hnevala. Nevedela som síce, na koho a na čo sa presne hnevám, ale mala som v sebe toľko negatívnych emócií, že som sa z každého trápenia dostávala omnoho dlhšie, akoby som to len prijala…
Myslím na teba… A vôbec neviem, čo to znamená. Prešli takmer štyri roky a opäť sa mi vnáraš do snov. Viem, že to nie je správne. Obaja sme si prešli dlhú cestu, odkedy sme sa nazývali „nami“, a nie je dobrý nápad vracať sa späť. No neviem si pomôcť.
Myslím na teba…
Pozná ju nejedna i nejeden z nás. Je to, samozrejme, v prvom rade to, čo dávame sami sebe. Koniec koncov vždy všetko začína práve od nás. Od nikoho iného naozaj nie. Ak sa ju nenaučíme, ak ju neprijmeme a ak ju nemáme v sebe, nedáme ju ani iným. Hovorím o tom najsilnejšom, čo na tomto svete existuje a môže len existovať…
Mnohým z nás sa to stalo. Ak nie aj náhodou všetkým. Možno aj práve tebe, ktorá číta tieto riadky.
Hovorí ti niečo slovo ZRADA? To slovíčko, ktoré mení tie pekné dni na chvíľky smútku, plaču a otázok, prečo práve mne sa toto udialo…
Častokrát sa cítime my ako obete a dávame za vinu tým „zradcom“.
