Vaše Úlomky

Viem, ako láska bolí. Poznám ten pocit, keď sa snažíte neľúbiť a zabudnúť, lebo každá myšlienka na neho vám spôsobuje bolesť. V jeden taký deň som si povedala: A dosť! Láska neexistuje, už v ňu neverím, bude mi lepšie samej. A prisahám, že aj bolo. Mohla som si robiť, čo som chcela, zbaliť si večer kufor a odcestovať, kam som chcela, opiť sa s priateľmi a pretancovať celú noc, mať svoje tajomstvá, o ktorých nikto nevedel, ale hlavne srdce, ktoré sa nebálo sklamania a ďalších jaziev. 

Bol si mojím snom. Myšlienkou ráno ihneď po zobudení a poslednou predstavou večer pred spaním. Vnímala som ťa ako niekoho, koho si musím získať, zaslúžiť. Bol si mužom, kvôli ktorému som chcela meniť celý svet. Chcela som, aby si ma začal vnímať rovnako. A ty si mi občas dal pocítiť, že je to tak. No ja som bola tou, ktorá ti v tom pomáhala. Sem-tam si mi niečo naznačil a ja som si skutočnosť pretvorila tak, aby som bola spokojná. 

Kedysi som cítila záťaž. Cítila som, že ma niečo ťahá k zemi. Niekde tam hlboko dole, na úplné dno. Chcela som to zo seba dostať von, ale nevedela som ako. Nešlo to, nedalo sa to, bolo to priam nemožné. Áno, nedokázala som to. Už som naozaj nevedela čo spraviť a čo ešte skúsiť, aby som bola v poriadku. Ono to bolo silnejšie ako ja. 

Poznáš to. To trápenie. Tú bolesť. To sklamanie. Tú ťažobu.  Bolí ťa, keď „nevieš, na čom si“. Bolí, keď nevieš, čo pre toho druhého znamenáš. Bolí, keď nevieš, či náhodou nie si len jednou z možností. Bolí, keď máš pocit, že len otravuješ. Ale zase na druhej strane… Chápem aj to, keď je tá druhá osoba dosť slabá na to, aby povedala, čo si myslí.

Život nás naučí byť silnejšími, než sme si mysleli, že môžeme byť. Znie to zvláštne, ale je to tak. Človek je už proste raz taký tvor, čím viac rán od života dostane, tým viac sily vynaloží na to, aby to nejako zvládol. A tak sa rokmi formujeme a stávame sa „bojovníkmi“. Či už je to pri chorobách, životných sklamaniach v práci alebo v láske, strate blízkeho človeka…