Kategória
Viem si predstaviť, ako už neveríš. Keď si spomenieš na predošlé vzťahy, ktoré sa neskončili podľa tvojich očakávaní, už vlastne ani nemáš silu veriť. Vyvíjala si snahu. Možno si milovala aj za vás oboch. Ty si mu odovzdala všetko a on ti zasa všetko vzal. Možno si z každého vzťahu vyšla urazená, porazená, sklamaná, osamelá, bez nádeje v nové začiatky. A vlastne… Ty na tie nové začiatky už ani nemáš energiu.
Život nám do cesty postaví osobu, vďaka ktorej pochopíme, čo to znamená cítiť šťastie každou bunkou našich tiel. Roky predtým, ako sme ju stretli, sa zrazu zdajú fádne a nezáživné. Pýtame sa, ako sme mohli žiť bez neho či bez nej a ako sme sa mohli cítiť spokojne alebo naplnene… A potom nám toho človeka vezme. Zariadi všetko tak, aby sme sa s ním museli rozlúčiť, nám zostanú len spomienky a smútok v duši za všetkým tým krásnym, čo už nikdy nebude.
Niektoré situácie či okolnosti nás zastihnú nepripravených. Nepremýšľame nad nimi, pretože s nimi proste nepočítame. Tak ako to bolo s tebou. Nikdy som nerozmýšľala nad tým, aké to bude, keď to nám dvom nevyjde. Čo sa stane so mnou a čo s tebou. S nami… Ako sa budeme k sebe správať, keď sa náhodne stretneme, čo všetko budeš mať chuť mi vykričať, aká veľká bude tvoja túžba ublížiť mi.
Ak máme urobiť dôležitý životný krok, strach z nepoznaného a z nového začiatku nás prinúti premýšľať nad tým, či robíme dobre. Či je to naozaj to, čo chceme, či sme pripravení niečoho sa vzdať a niečo nové zasa na oplátku získať. Chcem ti však povedať, že nezáleží na tom, aká zmena ťa práve čaká. Ak váhaš a pociťuješ obavy, je to v poriadku. Je to prirodzené…
Viem, že ak sme zamilovaní, niektoré naše zmysly vypíname. Na úkor nich sa nám zasa spustia úplne iné receptory, na ktoré sa však pod vplyvom chemického koktejlu, ktorý láska spúšťa v našom mozgu, nemôžeme úplne spoľahnúť. Neposkytujú nám dôveryhodný obraz o realite, v ktorej sa práve nachádzame, no majú vo zvyku ju trochu skrášliť. A to niekedy i spôsobom, ktorý sa neskôr preukáže ako dvojsečná zbraň, a – bohužiaľ – jediným človekom, ktorý jej ostrosť pocíti na vlastnej koži, sme práve my.
Stačí, ak vám poviem iba toľko, že jeho úsmev, oči, pohľad… Už myslíte presne na toho človeka, vo vašej mysli sa vám vynára spomienka na niekoho, na kom vám záleží, respektíve… Možno „iba“ záležalo. Je to už len obraz, ale pre vás ten najkrajší na svete. V kútiku duše sa zasmejete a myslíte na tie všetky spomienky, ktoré vám po ňom zostali. Ako ste sa prvýkrát pozdravili, ako sa vám pohľady stretli, ako ste celé noci prerozprávali, na jeho dotyky rúk, pier.
