Mama. Slovo, ktoré bábätká ako prvé dokážu vysloviť. Slovo, ktoré napriek svojej jednoduchosti skrýva nekonečnú lásku, ochotu a dobrotu. Slovo, ktoré mnohí z nás brali alebo berú ako samozrejmosť. Slovo, ktoré sa však nedá vyslovovať navždy. Slovo, ktorého význam si často ani neuvedomujeme – je to človek, ktorý nám dal život, je tu pre nás, nech sa deje čokoľvek, zaujíma sa o nás, je ako náš najlepší priateľ – vie o nás všetko a nekonečne nás miluje. 

Ale keď už toto slovo nemáte komu povedať, nastáva bod zlomu. Práve vtedy pochopíte, že všetko to, čo pre vás tento človek robil, a všetko, kým pre vás bol, je preč. A vy cítite prázdnotu, samotu, smútok, hnev. Hneváte sa na samých seba, prečo ste nekonali inak, inak netrávili čas. Ale už nedokážete nič urobiť. Nedokážete vrátiť čas. Keby sa to len dalo! 

unsplash.com

Dodnes si pamätám ten deň, keď som ju videla naposledy… 

Bola tak slabá, že už nedokázala ani sama dýchať, ani rozprávať. Nevedela som, že to bude ten posledný okamih nášho stretnutia na tomto svete. Nedokázala som jej nič povedať, iba som tam potichu sedela, unavená, bez života. A keď som vyšla z nemocnice, až potom som to pochopila. Pochopila som, že to bolo naposledy. O piatej ráno za mnou prišiel otec so slovami: „Maminka je už v nebíčku, už je jej dobre, už netrpí…“

Dúfala som, že sa mi to len zdalo, že to bol len sen. Ale nie, bola to krutá a smutná realita. Deň, ktorý ma navždy zmenil, poznamenal a obrátil môj život hore nohami. Až odstupom času mi došlo, aký je tento človek nenahraditeľný. Pamätáte si, ako sa vás mamina vždy pýtala, ako bolo v škole, čo ste mali na obed, čo ste robili, aké známky ste dostali? Verte mi, že keď sa vás to už nebude mať kto opýtať, až vtedy pochopíte, ako veľmi ste to brali ako samozrejmosť a ako veľmi vám to chýba, ako veľmi vám ona chýba. 

unsplash.com

Nikdy neviete, kedy to príde… 

Neviete, kedy vás opustí mama, otec, sestra, brat, najlepší priateľ… A verte mi, že lepšie sa budete cítiť, keď budete mať pocit, že ste im venovali dostatok času, pozornosti, záujmu, že ste im pomohli, keď to bolo treba, ako keď si budete vyčítať, že ste ich brali ako samozrejmosť, budete mať nespočetné množstvo otázok, na ktoré nikdy nedostanete odpoveď a budete chcieť tak veľmi vrátiť čas, ale už nebudete môcť.

Chcem vás týmto vyzvať, aby ste boli vnímaví, videli druhých okolo seba, ľudí, ktorí vás milujú, ktorým na vás záleží. Aby ste im prejavili vďaku, dokázali sa ospravedlniť, odpustiť im, podať im pomocnú ruku. Pretože neviete, dokedy tu s vami budú. Venujte im pozornosť, rozosmievajte ich, robte ich šťastnými. Aj keď máte toho sami veľa, aj keď už nevládzete, prekonajte sa! Každý život sa raz skončí, a je len na nás, ako s ním naložíme. Držím vám všetkým palce!

Autor: Monča

OSTATNÍ PRÁVE ČÍTAJÚ
Dnes už ľutujem iba jedno...

Coverphoto: Photo by Lina Trochez on Unsplash

Facebook komentáre