Kde práve si? Táto otázka ma prenasleduje celkom často. Vlastne odvtedy, čo sme sa rozišli. Keď sa tak stalo, myslela som si, že viem, čo ma čaká… Ale život ma opäť naučil, že sa nikdy nemôžeme na nič pripraviť. Pretože síce si v mysli predstavíme, aké to bude ďalej, no realita je úplne iná. Preto tie najdrastickejšie životné míľniky tak veľmi bolia…
Lebo prídu do našich životov a my si povieme, že to zvládneme. Že to bude také a onaké a v predstavách sa vidíme ako víťazi, ktorí túto skúšku prekonajú. Ale ako čas plynie, prídeme na to, že nič nie je tak, ako sme predpokladali. A náš plán, ako toto obdobie prežiť, sa rúca.
pinterest.com
Myslela som si, že to bude jednoduchšie…
Chceli sme ísť od seba, a preto sme sa rozhodli. Rozchod… Doteraz to slovo v mojej hlave znie a jeho ozvena mi nedá spávať. Myslela som si, že začneme každý nový život, že možno prídu noci, ktoré preplačem, že nastanú okamihy, kedy mi budeš chýbať, ale časom to prejde… Veď predsa taký je život, nie? Všetko, čo bolí, sa časom pominie.
Ale nie tak celkom. Čas uplynul a nebolo ho málo. A ja… Ja ťa mám v hlave čoraz častejšie. Keď mi je najťažšie, utiekam k spomienkam, pretože práve ony sú to, čo mi po tebe zostalo. Obrazy tak vzdialené a uväznené v minulosti, v ktorých budeme navždy spolu.
Najviac ma prekvapil pocit, ktorý ani neviem opísať… Raz v noci som premýšľala nad všetkým a nad ničím zároveň. Nad nami, nad tebou, nad našimi chybami, ktorých sme sa vo vzťahu dopustili. A vtedy to prišlo… Otázka, kde práve si a čo robíš. Čo cítiš, ako sa cítiš… Či aj teba niekedy prepadne tento stav a nevieš, ako sa mu máš vymaniť.
Nechcem počúvať slová o tom, ako náš život každý človek, ktorého stretneme, niečím obohatí…
Nie… Už to naozaj nechcem počuť. Dostalo sa mi to do uší toľkokrát, až na tie slová chytám alergiu. Doslova mi navrie husia koža a mám chuť zvriesknuť. Viem, že každé stretnutie v našich životoch nie je vecou náhody. Viem aj to, že sa musíme potýkať aj s bolesťou. Ale pýtam sa prečo?
Prečo je to tak a prečo jednoducho nemôžeme byť šťastní? Prečo láska jedného dňa vznikne a o pár rokov od nás odchádza zanechávajúc z nás úplné trosky? Prečo neodíde potichu a bez bolesti?
pinterest.com
Nepatrím medzi ženy, ktoré sa po rozchode naštartujú, urobia zo seba sexi divu a na tvár si nasadia masku bezstarostnosti, hoci sú vo vnútri úplne roztrieštené. Nechcem klamať samu seba a už vôbec by som to nerobila kvôli iným, aby som niekomu dokázala, že ma rozchod spasil. Ja taká nie som a nikdy nebudem.
Preto sa nehanbím priznať, že mi stále chýbaš…
Vždy keď sa pýtam, kde práve si, cítim hroznú bezmocnosť. Akoby sa môj svet, v ktorom som žila, keď sme boli spolu, rozdelil na dve polovice a ja zrazu k tej druhej nemám prístup. Ostala iba jedna polka a tá druhá… Tú žiješ ty. Sám, bezo mňa.
A ten pocit, že neviem, čo práve robíš, ako sa máš a či aj teba občas prepadne zúfalstvo a samota, ma deptá. Veď doteraz sme to boli my… My dvaja. Nie ty a ja, ako je tomu teraz. Možno preto sa neviem spamätať. Možno preto utiekam k spomienkam… Lebo sa chcem vrátiť do čias, kedy bol môj svet kompletný.
Autor: Darina
Coverphoto: Photo by Joey Native on Unsplash
