Stále online. Tisíc zoznámení a tisícky vymenených správ. Pár fotografií. Veľa sľubov, pekné reči, žiadne činy, každodenné cinkanie z messengeru. Prvé namýšľačky, že to je snáď už konečne ten pravý. Prejde týždeň. Prejdú dva. Asi ani nie je taký fajn, ako sa zdal. Pekné sľuby striedajú vysoké nároky. Povrchnosť naberá na svojich obrátkach. Prichádzaš na to, že je na vlas rovnaký ako ostatní. Nič viac. A vieš, že tebe to nestačí. Kde v pekle sú ukrytí tí reálni muži? Tí, ktorí sa neskrývajú za dokonalé správy? Ale existujú aj v reálnom svete?
Asi je dosť naivné vyhovárať si, že jednoducho neexistujú. Je ľahké tváriť sa, že je to ťažké, lebo ja som dokonalá a hľadám pána dokonalého. Snažím sa vidieť svoje plusy aj mínusy. A áno snažím sa v tých druhých vidieť hlavne to dobré. Naozaj sa snažím. Ale akosi to neprichádza. On neprichádza.
tumblr.com
A potom hovoria, že nemáš čakať. Lebo to vraj príde samé. Ale do kina sa mi samej chodiť nechce. A vraj sa to vo dvojici ťahá ľahšie. Veľakrát som sa už prichytila pritom, že jednoducho neviem nečakať. Čakám, chcem, vymýšľam, dožadujem sa, predstavujem si, namýšľam. Zlý prístup. Ja viem. No momentálne som takto nastavená.
Online svet ma už prestáva baviť. Vraj sú tam všetci. Ale prečo mám pocit, že tam nie je nikto reálny? Že všetci iba čakajú na niečo dokonalé, krásne, bezchybné? Stačí, ak vyzeráš a nemusíš toho veľa nahovoriť. Ale zato maj svoj vlastný názor a nenechaj si skákať po hlave. Veď to sa nenosí.
Tak si nenechávam skákať po hlave a odhlasujem sa. Vypínam, odchádzam, aj odinštalujem všetky tie nepotrebné aplikácie, ktoré neprinášajú svoje sľubované ovocie. A snažím sa nájsť toho pravého v reálnom svete. Túlam sa a snažím sa mať oči otvorené. Chodím a dúfam. Niekedy sa nejaká rybička chytí na udicu. V očiach máme iskričky. Ja aj on. Asi hľadal rovnako dlho ako ja. Asi je rovnako, ako ja, znechutený tým fejkovým virtuálnym svetom, kde každý na živo vyzerá úplne inak ako na profilovej fotke. Máme reálny čas, reálny priestor, reálne možnosti a príležitosti. Je to na nás.
Nemáme to ľahké. Robíme si to ešte ťažšie. Uveríme rýchlo a ľahko. Nechávame sa sklamávať niekoľkokrát, lebo prvému sklamaniu nie sme schopné uveriť. Nechceme si pripustiť, že nie každý je pre nás súdený, že niekedy veci jednoducho neklapnú. Tlačíme sa do vecí, ktoré aj keď cítime, že nie sú správne, necháme. aby nás pohltili. Dávame šancu zadarmo každému, kto si zastane do radu. Uveríme všetkým sľubom, pekným rečiam, len preto, že chceme byť ľúbené. Dáme príležitosť všetkým fejkovým profilom a tí reálni muži nám unikajú. Alebo ich ani nevidíme. Nevnímame. Hľadáme ich a nevieme ich nájsť. A možno ich hľadáme na nesprávnom mieste.
Ak viete kde ich hľadať, zavolajte mi. Alebo mi to dajte nejako vedieť, prosím…A ďakujem.
