Dnešná generácia. Generácia, o ktorej som už dávno nič dobré nepočula. Máme slobodu, ale nevieme čo s ňou. Môžeme hovoriť nahlas čo len chceme, ale ani len netušíme, čo povedať. Stojíme niekde uprostred tohto uponáhľaného sveta a nemáme najmenšie poňatie čo robiť. Niekedy mám pocit, že sa topíme. Všetci mladí, ktorí sú akoby zaseknutí medzi dvoma generáciami. Máme výchovu a zásady od našich rodičov a istým spôsobom je to v nás a nikdy sa toho nezbavíme. A na druhej strane je tu svet okolo nás. Úplne iný ako bol pred 20-timi rokmi. Svet s novými pravidlami. S tým, ako má každý na háku všetko.

Ako napríklad tú lásku, ktorú vidíme u babky a dedka. Taká je už úplne nemožná. Čelíme svetu, ktorý nemá morálne zásady. Ale jednou nohou stále stojíme niekde tam, kde láska existovala a kde rodina bola prvoradá.

A tak sme boli hodení do vody, na ktorej vlny sme možno ani neboli pripravení. Návod nebol, záchranné koleso nám nikto nehodí a musíme sa zachrániť sami. Nie princezná, ani teba nikto nezachráni, lebo princovia takmer vymreli a ak nejaký ešte zostal, práve si berie domov okrídlenú hus, ktorú si pomýlil s anjelom.

Potom sa stane, že sa tie ozajstné princezné na to celé vykašlú a nájdeš ich niekde po baroch hľadať pravdu vo víne, alebo v odpovediach barmanov, ktorý ani sami netušia, čo so životom. Lebo je taká doba.

OSTATNÍ PRÁVE ČÍTAJÚ
Zaslúžiš si viac

Lebo staré zásady sú síce fajn, ale ten pocit úplnej slobody, ktorý dnešný svet ponúka a prezentuje, je občas na nezaplatenie.

Robiť si čo chceš, kedy chceš a s kým chceš.

Nikomu sa nespovedať, nič neriešiť a nemať zodpovednosť. Úžasný život a áno žijem ho tiež.

No je tu však strana druhá. Keď nájdeš niekoho so správnymi hodnotami a zrazu si necháš z tej slobody zobrať. Lenže kde ho/ju nájsť?

Lebo dnes je všetko hore nohami. Každý sa hráme na nezávislosť a bezcitnosť a potom, po pár panákoch, sa stane vždy to isté...zistenie, že vlastne každý jeden človek, ktorý má život a city na háku, je taký pre niečo.

Bolo mu ublížené. Bolo mu ublížené tak, že si musel vybudovať okolo seba múr, cez ktorý už nechce pustiť nikoho, lebo tá bolesť za to nestojí…a ona naozaj nestojí.

On jej zlomil srdce, ona sa naňho vykašlala. Navzájom sa zničili. A potom už morálka starej generácie ide bokom. Lebo musíme prežiť v tejto dobe, lebo sa musíme adaptovať. A tak sa meníme..stávajú sa z nás mrchy a hajzlíci, lebo to musíme robiť….musíme?

cover foto: pexels.com, foto:tumblr.com

Facebook komentáre