Prešlo päť rokov odvtedy, čo si mi prvýkrát povedal, že ma miluješ. Môj život sa v danú chvíľu otočil, ako keď otočíte presýpacie hodiny. Vtedy som si ešte myslela, že ma čaká nezabudnuteľný život a dych vyrážajúce chvíle. V niečom som mala pravdu, dych vyrážajúce boli, no nie tak, ako by si happy end žiadal. Vznikla láska medzi dvomi, vtedy zadanými ľuďmi. Zakázaná láska…
Zakázaná, no o to silnejšia. Vytvárala mi úsmev na tvári počas šedých, dovtedy obyčajných dní. Život sa naplnil túžbou prekonávať moria, len aby som mohla byť s tebou. Milovala som ťa ako dovtedy nikoho. Verila som ti ako dovtedy nikomu. Láska, ktorá ma naplnila ohňom, túžbou, nevídanou chuťou žiť, milovať, túžbou prežiť ten život s tebou. Bol to presne ten pocit, keď si človek povie: „He is the one“.
pexels.com
Zakázané stretnutia boli obalené rúškami klamstiev, ktoré sme obaja doma museli hovoriť. Často som žasla nad tvojou vynaliezavosťou, no vtedy som ešte ani len netušila, že sa raz obráti proti mne.
Vedela som, že nerobím správnu vec…
Spočiatku prišla iba jedna malinká, malililinká výčitka, no neutíchajúci oheň mojej lásky ju vždy včas spálil. Avšak objavovala sa čím ďalej, tým častejšie. Rástla spolu s myšlienkou „Som tá druhá“.
Ja som sa po čase vymanila z nefungujúceho dlhoročného vzťahu. Myslela som si, že toto je koniec skrývania sa, koniec klamstiev, ktoré už presahovali zdravý rozum, koniec výčitiek. Nemala som ani potuchy, že toto bol iba začiatok. Začiatok konca.
Nastalo čakanie na Godota…
Najskôr rok, potom dva… Dokonalá absurdná dráma ako samo dielo. Skalopevne presvedčená o tom, že sa dočkám vytúženého „happy endu“ ako z rozprávky. Ako čas plynul, plameň lásky bol s narastajúcim časom a pochybnosťami stále menší.
Ty si bol stále s ňou a ja som bola stále „tá druhá“. Toto uvedomenie pomaly silnelo. No udržiaval si ma v nádeji, že jediná žena v tvojom živote som iba ja. Nedával si mi žiaden dôvod neveriť ti. Bol si majster slova, vedel si, čo robíš.
Ani po dlhom čase mi nedochádzalo, že váha tvojich slov bola mizivá…
Boli prázdne, navonok sladké, no niekde vo vnútri neskutočne trpké. Ja? Ja som bola sama. Izolovaná od všetkých, lebo tak si si to prial. Poslúchala som. Lebo tak si si to prial. Čakala som. Lebo si si to tak prial. Plnila každé želanie, nikam nechodila, s nikým sa nebavila. Lebo tak si si to prial.
Zatvárala oči pred realitou, ktorá mi trhala srdce a dušu. Lebo som verila. Že ma miluješ. Iba mňa. Oči si mi vždy zalepil nádejou a prázdnymi sľubmi. Až pokým toto čakanie nepreťala jedna správa. Realita, pred ktorou som zatvárala oči celé 3 roky.
pexels.com
Urobil si mi to isté…
Oklamal, podviedol. V plnej kráse mi predviedol svoju majstrovskú vynaliezavosť v klamstvách a výhovorkách. Avšak tentokrát som bola na strane klamanej ja. Predstavte si, že dlhší čas si vytvárate vlastnú realitu, ktorá je zidealizovaná. Človeku, ktorému bezpodmienečne veríte, veríte mu viac ako svojej rodine, milujete ho a dávate mu najúprimnejší cit vás… (S)klame.
Rozišiel si sa. Napriek všetkému som ti opäť šancu. Žeby teraz nastal ten čas? Žeby si sa zmenil? Žeby teraz prišla tá správna chvíľa a my budeme môcť byť po piatich rokoch konečne šťastní? Nádej, ktorú som uhasila vlastnými slzami, opäť vzbĺkla, no horela len malinkým plamienkom.
Ale ja opäť len čakám…
Čakám na lásku, ktorá už medzi nami nie je. Čakám na lásku, ktorú sme spečatili v Štiavnici na lavičke lásky. Hovoríš, že existuje toľko dôvodov prečo EŠTE nie. Prečo TERAZ nie. No ja vidím stále ten jediný prečo áno.
Teda, opravím sa… Videla som. Už viac nie. Prosila som ťa iba o jedno. O úprimnosť. Opäť si ma oklamal. Ľudia sa nemenia. Plameň zhasol. Nadobro. Navždy. A už ho nikdy nezapálim. Opäť som sa stala tou druhou. Vlastne… Tou prvou som nikdy nebola.
Autor: Šas
Coverphoto: Photo by Andrey Zvyagintsev on Unsplash
