Máme všetko. Aspoň sa tak tvárime. Máme dlhodobý vzťah, ktorý vyzerá na oko úplne perspektívne. Nezaspávame samy, nezobúdzame sa samy, niekto sa po nás po práci zastaví, niekto nás pozve do kina, niekto uvarí večeru. Vyzerá to, že sme úplne spokojné, vyrovnané a vlastne máme všetko, čo by sme od života mohli chcieť. Ale niečo nás máta. Niečo nás nenechá v noci zaspať alebo nás to spať nenechá vôbec. Láska.


Sex máme dobrý. Máme veľa spoločných priateľov. Chodíme spolu na rodinné oslavy, pred našimi známymi vyzeráme ako dokonalý pár. No v hĺbke duše sme nespokojné, nepokojné a v hlave nám víria myšlienky. Chceme niečo, čo ani nevieme definovať. No vieme, že chceme niečo iné, než to, čo vedľa nás v noci chrápe.

Niekde sa to vytratilo. Vy neviete kde a neviete ani kedy. Rozmýšľate, či to vôbec niekedy bolo. Či to zo začiatku bola vôbec láska, alebo iba čistá vášeň. Možno sa to stratilo niekde pri kopách špinavého prádla, ktoré vás dennodenne deprimujú. Možno sa to stratilo pri množstve neumytého riadu. Možno to odišlo, keď ste dali prednosť telke pred kinom. Možno keď ste dali prednosť priateľom, pred romantickým večerom vo dvojici. Možno sa to len tak vyparilo do vzduchu. Možno spolu máte byť. A možno spolu byť nemáte. Kto to vie?

Na jednej strane prichádzate každý deň domov k milujúcemu chlapovi. Má vás rád, vonia, vyzerá dobre, je vtipný, sem-tam vám utrel slzy na tvári a sem-tam domov doniesol kyticu. Vaša mama je šťastná, že vy vyzeráte šťastne. Vy viete, že šťastná nie ste. Teda nie ste tak šťastná, ako si to vo svojej hlave predstavujete. Ale neviete, čo máte robiť. A neviete ani to, čo robiť nemáte. Vlastne ste za neho vďačná, no niečo vám chýba. A vy neviete definovať, čo to je.

Nuž, nie je to jednoduchá situácia. Myslím, že v tom nie ste sama. Myslím, že nás je celkom veľa, čo takto prebývajú. Vo vlastnom tele, vo vlastnom živote. Niekedy chcete byť rebelka a všetko postaviť na jednu kartu. Odísť za niečím, čomu veríte iba vy. Aj keď si nie ste úplne istá, či to, čo hľadáte, vôbec existuje. Inokedy si nadávate, že ste nevďačná krava a tvárite sa, že všetko je v úplnom poriadku. Nie je. A vy to dobre viete.

OSTATNÍ PRÁVE ČÍTAJÚ
Láska patrí všetkým

Jediný, koho nikdy neoklamete, ste vy sama. Nuž, a zároveň ste jediná, ktorá so sebou bude žiť až do konca. Celý život budete niesť následky svojich činov a rozhodnutí. Zlých i tých lepších. Takže je čas ujasniť si, čo chcete ďalej. Od neho, od života, ale predovšetkým od seba. Môžete si zakrývať oči, môžete hrať pred ľuďmi formu. No sama seba neoklamete.

Niekedy je to ťažšie než si to vôbec dokážeme predstaviť. Niekedy je to ťažké definovať. Niekedy je to ťažké priznať si to sama pred sebou, ale aj pred ostatnými. No myslím, že najťažšie je rozhodnúť sa. Ale máte iba dve možnosti.

Buď to chcete riskovať a hľadať to, čo iný hľadajú tiež, alebo to vzdať a nechať sa unášať prúdom. Ak si vyberiete možnosť číslo dva, vedzte, že pomaly ale isto stratíte možnosť na každodenné sťažovanie sa. Už nebudete nenaplnené chúďatko. Budete , ktorá si za to môže sama.

Niektorí už v lásku neveria. Hovoria, že je to iba prežitok. Niektorí si myslia, že je to základný pilier vzťahu. Niektorí hovoria, že iba láska vo vzťahu nestačí. Pravdu má každý tú svoju. Je len na nás, ktorú pravdu budeme každý deň žiť…

Coverphoto: pexels.com

Facebook komentáre