Sú dni, ktoré nás svojou silou zvalcujú. Už sa nám minuli sny, za ktoré by sme sa mohli skryť, už viac nemáme čím utíšiť svoju myseľ a upokojiť srdce. Už nám zrazu nezostane nič, len prítomnosť, o ktorej vieme, že bez väčších zmien nebude pokračovať do budúcnosti. Už vieme, že to, čo bolo zmyslom nášho života, bol len klam. Už to žiadny zmysel nemá. Už je to vzťah, z ktorého musíme vycúvať, ale do toho, aby sme robili kroky späť, sa nám veľmi nechce. Celá táto láska totiž bola krokom späť. Krokmi proti sebe…
Možno sa aj ty čoraz častejšie pristihneš pri tom, ako myslíš na budúcnosť. Je to predstava úplne iná, diametrálne odlišná od toho, čo teraz prežívaš. Všetko je v nej jasné, láske nič nebráni, to, čo dávaš, aj prijímaš. Jeho osobnosť sa zmenila, problémy zmizli, necítiš prázdno, len porozumenie.
unsplash.com
Avšak to je len tvoja predstava…
Napovedá niečo tomu, že by sa to raz mohlo stať? Vidíš nejaké indície tu a teraz? Nie… A to „nie“ poriadne bolí. Bolí ako fras. Prítomnosť je desivá, ale budúcnosť je v tvojej mysli úplne priezračná. Odbiehaš k týmto myšlienkam vždy, keď ťa to, čo sa deje teraz, bolí. Priam k týmto predstavám utekáš pred všetkým, čo ťa dnes pomaličky zabíja.
Prichádza ten deň, kedy vieš, že zmysel všetkého zmizol. Vlastne tam ten zmysel nebol nikdy. Vymyslela si si ho. Videla si ho iba ty. Za každým nie si videla skryté áno, za každým sklamaním si čakala ospravedlnenie, ktoré nikdy neprišlo. Realitu si si pretvárala tak, aby ťa neničila. Tak, ako by si ju chcela zažívať. Skrývala si sa za svoje predstavy, lenže dnes už na to silu nemáš. Nemožno živiť sny, ktoré pri strete s realitou vytvoria búrku. A tak vieš, že v to môžeš pokračovať a nič nemeniť, no už na to nemáš silu.
Môžeš sa snažiť zachrániť prítomnosť…
Môžeš strácať svoj čas, môžeš niekomu ponúkať ďalšiu a ďalšiu šancu, len aby si neskôr zistila, že o ne vôbec nestojí. Berie ich ako samozrejmosť, no netúži po nich, nepraje si ich. Vie, že prídu, a tak sa i správa. Môžeš si dookola prehrávať v hlave všetko, čo sa stalo, a donekonečna snívať o tom, čo by sa raz mohlo stať. Môžeš v tejto prítomnosti zostať a stále ju predlžovať.
unsplash.com
Ale ak ten vzťah žiadnu budúcnosť nemá, vždy to pre teba bude len prítomnosť bez budúcnosti. Prítomnosť, z ktorej chceš aj nechceš ujsť. Chceš ju zachrániť, ale nedarí sa ti to. Keď je vzťah len prítomnosťou, ale nemá budúcnosť, nikdy sa nikam neposuniete. Zostanete zaseknutí v prítomnosti bez jasnejšej vízie, bez splnených snov, iba s mnohými očakávaniami, ktoré sa nikdy nenaplnia, s bolesťami, ktoré budú každým dňom čoraz silnejšie. Pretože ak spoločnú budúcnosť chce iba jeden, spečatí si svoj osud. Nebude tým, kto miluje a kto lásku i prijíma. Bude večným čakateľom. Čakateľom na nemožné.
A to už viac nechceš…
Nechceš čakať, ale žiť tým, o čom si doteraz len snívala. Prežívať to, čo si vždy chcela, hoc aj s niekým iným, s niekým, kto namiesto výhovoriek a nejasných odpovedí prináša do tvojho života činy. Až ťa prekvapuje ten mrazivý pokoj, ktorý pri tom cítiš. Ešte nedávno by ťa táto predstava roztrieštila, ešte nedávno by si sa pred ňou schovala do úplne iných predstáv.
Ale dnes vieš, že nemá zmysel čakať a dúfať v niekoho premenu. Vieš, koľko sklamaní si schopná uniesť a koľké v poradí je pre teba definitívnou stopkou. Spoznala si seba, no pritom si chcela spoznať jeho. A zatiaľ čo on sa ti vzďaľoval, ty si postupne prichádzala na to, kým si. Už vieš, kde je tvoje dno, aké sú hranice tvojej tolerancie a koľko času si niekomu ochotná venovať. Dnes už pripúšťaš, že tvoja budúcnosť je spätá s niekým iným, s niekým, s kým to bude jasné, nie plné otáznikov.
Dnes vieš, že ak to má mať budúcnosť, musí tá prítomnosť „chutiť“ trochu inak. A toto zistenie ti dáva krásny pocit slobody – slobody, ktorá je v každom z nás, len si ju musíme chrániť. Len ju nemôžeme dať do rúk niekoho, kto chce byť slobodný bez nás.
Coverphoto: Photo by Anastasiya Nekhaeva on Unsplash
