Láska na prvý pohľad? Nikdy som tomu veľmi neverila. Chémia? Alebo zakázané ovocie? To som vtedy ešte nevedela, čo ma naozaj čaká. Ten pocit – ako keby toho človeka poznáte roky, ale pritom ho vidíte prvýkrát. Pohľad, ktorý vyvolával zimomriavky. Vedeli sme, že nič nemôžeme, ale túžba bola silná. To sú tie momenty, kedy neviete, či počúvať srdce alebo rozum. 

Jeden večer, ON dokázal môj život, city a pocity prevrátiť hore nohami. Nakoniec sme odchádzali od seba s tým, že sa už možno ani neuvidíme. Ten odchod bolel. Naozaj bolel. Myslela som, že to bolo tým alkoholom, ktorý sme popili, no bolo to úplne inak. Prešiel deň, prešiel týždeň a ja som sa konečne dostávala z toho, čo som pri ňom prežívala.

pinterest.com

Keď si myslíš, že si vyliečená, on sa objaví…

To naozaj? Videl ma v hroznom stave. V tie dni sa mi vôbec nedarilo. Dokázala som povedať iba nesmelé ahoj. Sklonená hlava. Prvé, čo som si všimla, bol ten úsmev, ktorý jasne naznačil, že sa mu toto náhodné stretnutie páči. Žeby som ho naozaj stretávala častejšie? Nahovárala som si to len ja, že sú medzi nami sympatie, alebo to pociťoval aj on? Vnútorné dialógy v mojej hlave mi nedali spávať.

Hovorí sa, že veci ktoré nemáš v sebe spracované, sa k tebe vrátia ako boomerang a u mňa to platilo doslovne. Život má naozaj zvláštny zmysel pre humor a my sme sa po pár mesiacoch stretávali každý deň. Niežeby sme to vyhľadávali, ale narážali sme sa na seba dosť často. 

Náhodné stretnutia, krátke návštevy, nevinné správy, pusa, objatie… Týmto všetkým sme si prešli a vedeli sme, že hlboko v nás je niečo oveľa viac ako sympatie. Bola to túžba na sebe spoznať všetko. 

Postupne ako mesiace plynuli to stále neprestávalo… 

Každé stretnutie, každý odchod bolel viac. Pocit, že nemôžeme byť spolu, lebo obaja máme svoje životy, v ktorých musíme zotrvať, nás viedol k rozhodnutiu, že je lepšie na toto celé zabudnúť. 

OSTATNÍ PRÁVE ČÍTAJÚ
Lesk a bieda dnešných vzťahov

Po pár mesiacoch sme do toho padli znovu. Správy, stretnutia, strávené dni spolu len tak osamote. Bolo to silnejšie ako rozum. Prešlo pár rokov a správa od neho: ,,Nikdy medzi nami nemôže byť nič viac ako kamarátstvo, nikdy spolu nemôžeme nič mať.“ Tá veta ma zabolela, ani neviem prečo. Možno to bolo práve to, čoho som sa vo vnútri tak veľmi bála.

pinterest.com

Nikdy nehovor nikdy…

Niekoľkokrát som chcela prestať s ním komunikovať, zabudnúť, pustiť to z hlavy, ale nešlo to. Zrazu sa to celé ustálilo, prijala som fakt, že všetko sa deje z nejakého dôvodu. Že stretávame ľudí, ktorí majú byť naši učitelia, a pocítila som v sebe pokoj. Už som neriešila otázky, čo by bolo, keby to nebolo tak, ako je to teraz. 

Jednoducho život nás zavedie na cesty, po ktorých máme kráčať, a musíme s pokorou prijať to, kde sme dnes, s kým sme dnes a hlavne KÝM sme dnes my. 

Každou bolesťou sme silnejšie, odolnejšie. Treba mať pokoru k životu a nechať sa jednoducho unášať prúdom života. Áno, bolí to, ale to je možno jediný spôsob, ktorý nás vedie na tú správnu cestu, kde nájdeme šťastie a slobodu.

Jeden deň sa zrazu slovíčko NIKDY, zmenilo na UŽ TO VIAC NEVYDRŽÍM…

A stalo sa to, čomu sme sa bránili niekoľko rokov. A ako to dopadne? Neviem… Nechávam to všetko tak. Nič nesilím, som tam, kde mám byť, občas s ním, občas bez neho. 

Obaja s tými, s ktorými sme boli v deň, kedy sa naše pohľady prvýkrát stretli, a s tajomstvom, o ktorom vieme len my dvaja. Je to začiatok? Koniec? Netuším. Viem len jedno. Dnes už JEHO ODCHOD NEBOLÍ.

Autor: Anonym

Coverphoto: Photo by Dmitriy Tyukov on Unsplash

Facebook komentáre