Vtedy som videla, ako sa na ňu pozeráš. Ako ju chváliš a predo mnou jej hádžeš komplimenty. Aká je slušná, pekná, sympatická. Pripomenulo mi to isté obdobie. Obdobie, kedy som na jej mieste bola ja a všetky tie slová a pochvaly boli adresované mne. Hovoril si o nej tak, akoby som tam ani vedľa teba nestála. Akoby sa nikdy nestali tie veci, ktoré sa stali. Akoby si mi nikdy nehovoril také isté krásne veci. Možno dokonca krajšie. A mne tie veci doteraz znejú v ušiach.

Ako v každej žene, tak aj vo mne sa prebudila žiarlivosť.

Možno mierna závisť. Ako každá žena, tak aj ja som sa predsa musela akosi negatívne vyjadriť na jej adresu. Aby som ju zhodila v tvojich očiach. Nie málo, nie príliš. Iba tak naoko, aby si si nevšimol moje zúfalstvo a zúrivosť. A aby som, samozrejme, nevyzerala ako hysterická, podceňujúca sa a namyslená chudera.

Nula bodov, všimol si si to. Vždy si to všimneš. Poznáš ma viac ako ktokoľvek iný. Hneď si zbadal tú nechuť v mojich očiach. Hneď si zbadal, ako som sa snažila tváriť pokojne, no aj tak som odvrátila zrak. Hneď si zbadal, ako som sa nasilu usmievala a bezducho prikyvovala. Všimol si si, ako som prehnane zareagovala, keď si poznamenal čokoľvek, čo hralo v jej prospech.

A potom prišla veta: ,,Vadí ti, že sa mi niekto páči viac ako ty?”

Vedela som, že to vieš. No aj napriek tomu som sa tvárila, že neviem, o čom rozprávaš. Nevedela som, ako mám zareagovať. Nevedela som, či mám utiecť, či sa mám zahrabať kamsi pod zem, či mám povedať pravdu. A tak som tam len stála a pozerajúc na teba, som sa začala veľmi prihlúplo smiať. Začala som splietať niečo v zmysle, že ako ti niečo také mohlo vôbec napadnúť. Že je to smiešne. A pritom najviac smiešna som bola ja.

Po teatrálnom smiechu a výstupe som sa vzdialila niekam, kde by si ma nevidel. Vlastne som ani nemusela. Aj tak ťa veci spojené so mnou dávno nezaujímali. To som si vtedy ale neuvedomovala.

V tej chvíli som si začala uvedomovať len to, čo si povedal. Začala som sa zamýšľať nad tou otázkou, ktorú si mi položil. Bola to skutočne pravda? Naozaj mi vadí, že sa ti znovu páči niekto iný? Vzhľadom na to, ako ľahko si o tom hovoril a ako ti nerobilo problém hovoriť o nej aj v mojej prítomnosti – áno, vadilo mi to.

OSTATNÍ PRÁVE ČÍTAJÚ
Pohnúť sa vpred neznamená ísť zo vzťahu do vzťahu

Išlo ma z toho poraziť. Dokonca ma to vyviedlo z miery tak, že som sa s ňou začala porovnávať. Začala som na sebe hľadať chyby, ktoré ona nemá. Tie úžasné veci, ktorými ťa zaujala a ktoré ja nemám. Zostalo mi ťažko. V hrdle som pocítila tú hrču, ktorá sa stále zväčšovala, až som to nakoniec nevydržala a poddala som sa emóciám.

Ženy sú niekedy naozaj zvláštne bytosti (a možno celkom často). Sme citlivé, žiarlivé, vzťahovačné, náladové, v niektorých situáciách trápne. Niekedy reagujeme neprimerane k určitým veciam. No napriek všetkému dokážeme byť veľmi silné.

Ani ja som nebola teraz výnimkou. Po chvíli som sa strhla z môjho emočného skratu a uvedomila som si jednu vec – tak ako som bola kedysi zaujímavá, krásna a úžasná pre teba, tak budem určite aj pre niekoho iného. Nemrzí ma fakt, že záujem z tvojej strany pominul už dávno. Mrzí ma fakt, že po tvojom boku bude iná žena, ktorú budeš vnímať ako svetlo tvojho života. Mrzí ma fakt, že to nebudem ja. Už len pri tej predstave sa mi motá hlava. Tá druhá žena pre mňa bude vždy tŕňom v oku, no nesmieš sa na mňa za to hnevať. Nezmení sa to.

Jediné, čo môžem zmeniť, je to, ako budem vnímať ja samú seba. Pretože keď sa budem konečne akceptovať a milovať, bude mi (dúfam) o čosi viac jedno, koho akceptuješ a miluješ ty.

Pretože už mi nebude chýbať tvoja pozornosť. Alebo si to zasa len nahováram?

foto: pinterest.com

Facebook komentáre