Spomínam si na dni, kedy som sa musela premáhať, aby som nekričala. Krik mám totiž spojený len s ľuďmi, s ktorými ja osobne nechcem mať nič spoločné. A tak som sa snažila tlmiť v sebe potrebu zakričať vždy, keď to na mňa prišlo. Napríklad vtedy, keď som cítila úplnú bezmocnosť a vedela som, že ťa strácam, hoci ty si s maskou na tvári tvrdil opak.
Dnes sa mi tieto dni zdajú strašne vzdialené. Už to nie som ja – tá osoba, ktorá chce bojovať za nás dvoch, o mňa a o teba. Dokonca mám chuť zasmiať sa, keď sa na tie chvíle rozpamätám. Bolo to tak dávno, čo ma hnev a neschopnosť obrniť sa voči tebe priviedli do zúfalstva, ktoré ma nútilo kričať.
unsplash.com
Potom sa však niečo zmenilo…
A tieto časy sa pominuli. Viac som nechcela kričať a odventilovať si tým svoje emócie. Nemala som záujem o hádky ani o to, aby si konečne povedal pravdu. Prestala som sa pýtať a rovnako som prestala uvažovať nad tým, čo bude. Akoby som pochopila, že koniec, ktorý sa blíži, ja žiadnym spôsobom neoddialim.
V momente, ako som si to priznala, ten koniec aj prišiel. Niesol sa bok po boku s tichom, ktoré zavládlo v mojej duši. Bolo chladné, depresívne a mala som pred ním obrovský rešpekt.
Niekto by si mohol myslieť, že som zrazu stratila záujem. Že som si povedala, že ty nie si ten pravý a bolesť z mojej duše odišla.. Avšak mýlil by sa. V týchto dňoch sa všetko vystupňovalo…
Keď nastane ticho, neznamená to, že bolesť, ktorá nás predtým nútila kričať, zmizla. Naopak… Je ešte väčšia ako kedykoľvek predtým, no nedovoľuje nám robiť vôbec nič.
unsplash.com
Iba hľadieť pred seba a v duchu sa pýtať, kedy sa to celé skončí. Kedy pochopíme, prečo nás tak náhle zachvátila prázdnota, ktorej výsledkom nie je krik, ale ticho, čo bolí ešte viac, pretože vieme, že práve ono značí koniec.
A tak viem, že tá najväčšia bolesť je vyjadrená tichom…
Nemá žiadne iné prejavy okrem sĺz, ktoré stekajú po nemej tvári. Je to stav tak zvláštny a trpký, ťahá sa nekonečne dlho a nie je možné sa mu ubrániť.
Musí odísť sám, rovnako náhle a rýchlo, ako aj prišiel. Predchádza mu siahodlhé obdobie, počas ktorého boli naše city niekoľkokrát fatálne zlomené. Až tak, že z nich zostal len prach, ktorý bol sfúknutý osobou, ku ktorej sme tak veľa cítili.
Ticho je odvtedy pre mňa synonymom konca. Práve ono mi ukázalo, že aj tá najväčšia bezmocnosť sa dá pozdvihnúť na ešte vyšší level a že aj to najväčšie utrpenie, aké som dovtedy zažila, môže byť ešte väčšie.
Coverphoto: Photo by Morris Fayman on Unsplash
