Čochvíľa to bude rok, kedy sme sa po prvýkrát stretli. Presne si pamätám na ten rozpačitý začiatok, na to, ako si sa hanbil osloviť ma, na prvú chvíľu, kedy sme ostali úplne sami. Ty si bol nesvoj, ja som sa snažila pôsobiť dokonalo… Úprimne, ak by sme vedeli, čo všetko nás čaká potom, vzdali by sme to hneď na začiatku? Oslovil by si ma vôbec? Chcela by som ťa zaujať a ukázať ti, že som možno ja tou pravou, tou správnou pre teba?
Neviem, ako to vnímaš ty a či si sa nad tým vlastne niekedy zamyslel. Či tiež vo chvíľach, kedy zaspávaš sám, ľutuješ alebo dokonca preklínaš moment, kedy sme sa do seba zamilovali. No ja mám tieto myšlienky v hlave čoraz častejšie.
pinterest.com
Nie je to ľahké…
Sme od seba príliš ďaleko, pretože si jeden druhého vážime natoľko, aby sme trvali na zmene. Ty vieš, že nemôžem odísť s tebou, lebo tu mám svoje zázemie, svojich priateľov a prácu, ktorú milujem.
Ja si uvedomujem, že nasilu ťa ťahať späť do rodnej krajiny je nezmysel. Ešte nenastal ten čas, aby si sa vrátil. Obaja to rešpektujeme, možno preto, že sme rovnakí a isté veci v živote vnímame úplne identicky.
Bolí to, ale… nie je to ten najväčší prejav lásky, aký si môžeme dať?
Mám za sebou vzťahy, ktoré ma chceli zmeniť. A viem, že aj ty máš podobné skúsenosti. O to viac si uvedomujem, že mi vstúpilo do života niečo nové, niečo, čo tu predtým nebolo… To, čo je medzi nami, je úplne čisté… Nič si to nežiada, jednoducho to len je, aj napriek tomu, že sa nesnažíme vyvíjať žiaden progres.
Stále mi je záhadou, prečo ten plamienok v našich srdciach stále čoraz intenzívnejšie horí, aj keď to navonok môže vyzerať, že preň nerobíme nič. V našom prípade však to „nič“ znamená „všetko.“ Dávame si slobodu, dôveru, nemáme požiadavky, nechávame to voľne plynúť a možno práve vďaka tomu náš plamienok nikdy nezhasne. Prílišná snaha by ho v našom prípade pravdepodobne len udupala, vzala by mu kyslík, ktorý k horeniu potrebuje.
Naučil si ma mnoho, aj keď si sa o to nesnažil…
Konečne viem, že láska si nežiada veľa. Treba ju len prijať – takú, aká je, a netrvať na tom, aby sa niečo zmenilo.
Viem, že láska nie je o každodennom kontakte. Je o spomienkach a dôvere. Znie to možno paradoxne, ale musíš uznať, že máme za sebou viac ako páry, ktoré spolu zdieľajú jednu domácnosť.
pinterest.com
Prešli sme si viacerými skúškami – samotou, pocitom odlúčenia, prišli situácie, kedy sme nemali možnosť oprieť sa o toho druhého, no vydržali sme. Mnohokrát mi nemal kto utrieť slzy, no utrela som si ich za teba, aby som ti dokázala, že som silná a že všetko, čo sa navôkol nás deje, zvládneme. Vydržíme to.
Diaľka nás spája viac ako blízkosť…
Naučili sme sa prísť na to, ako sa cíti ten druhý, aj keď sa nemôžeme vidieť – len na základe hlasu, ktorý počujeme v telefóne, alebo intuície, ktorá nás doteraz nikdy nesklamala. Presne viem, kedy ti je ťažko a kedy mi zavoláš – tieto chvíle prichádzajú znenazdajky, prepadne ma náhla predtucha a o pár sekúnd na to mi na displeji zasvieti tvoje meno. Sme spolu, aj keď spolu nie sme.
Viem, že lepší začiatok vzťahu som si nikdy nemohla želať. Aj za cenu tých prebdených nocí, kedy by som dala čokoľvek za to, aby si bol pri mne.
Ale naučila som sa jednu podstatnú vec… Milovať môžeme aj napriek tomu, že sa nevidíme každý deň. Láska totiž neprichádza zvonku, neovplyvňujú ju skutky, ktoré robí ten druhý, ale naopak – vychádza zvnútra.
pinterest.com
A čím dlhšie na seba budeme čakať, tým viac si budeme vážiť spoločne strávené chvíle.
Viem, že sa pre mňa nikdy nestaneš samozrejmosťou. Vždy ťa budem pokladať za vzácnosť, za niečo cenné, čo sa z môjho života mohlo po niekoľkých mesiacoch vypariť. Mohlo, ale nestalo sa tak, vydržali sme. A vydržíme ešte dvakrát toľko, ak bude to bude potrebné.
Musíš uznať, že sme si za ten čas prejavili viac náklonnosti, porozumenia a citov, ako ktokoľvek iný v našom okolí. Báli sme sa, pochybovali sme… ale sme tu. Stále spolu. Aj keď každý zvlášť.
Je to vlastne tak jednoduché… Stačí len milovať. Láska si nič iné nežiada, len to, aby sa na ňu nezabudlo…
Autor: Angie
Coverphoto: pexels.com
