Kým si mala nádej, že ti napíše, že sa ti ešte niekedy ozve, kým si mala nádej, že na teba nezabudol tak, ako to urobili tí pred ním, bolo pre teba všetko jednoduchšie. Zdalo sa ti, že si ľahšie zvládala všetky útrapy, ktoré sa ti v poslednom období zosypávajú na hlavu presne tak, ako sa sype ťažký mokrý sneh zo striech domov.
No dnes, dnes je všetko inak. Dnes už vieš, že ti viac nenapíše, že už sa viac neozve. Už si na teba nespomenie… A aj keby náhodou áno, tak myšlienku na teba rýchlo zatlačí do úzadia, zamkne ju na tisíc zámkov do svojej „tajomnej truhlice“ a už viac neotvorí.
unsplash.com
Dnes si aj ty konečne pochopila, že musíš na neho prestať myslieť…
Konečne si pochopila, že ty si tá, ktorá o neho stojí, má ho rada. Naozaj rada. Z celej hĺbky svojho boľavého srdca. No on to tak necíti, ťaháš za kratší koniec. Vždy to tak bolo.
Vieš, že zaoberať sa ním už nemá zmysel, no aj tak ťa neopísateľne zraňuje, že ťa od seba tak rýchlo a najmä tak ľahko dokázal „odstrihnúť“. Napriek všetkému si zmätená, znechutená, frustrovaná. Celé tvoje ja, tvoja duša je ochromená a tvoja myseľ produkuje milión otázok za minútu…
„Naozaj iba tak, šmahom ruky, zahodil všetky tie roky, čo ste boli v kontakte? Nič pre neho neznamenali?
A čo je najhoršie – nič si pre neho neznamenala ty?
Je pravda to, čo sa o ňom rozpráva?
Mala pravdu tvoja kamarátka, ktorá ťa pred ním vystríhala?
Zase raz si dôverovala zbytočne?”
Áno…
Je pravda, že za ten čas, čo ste sa poznali – nepoznali, sa nesprával vždy „kóšér“, ale že bude až taký bezcitný a zavrhne ťa pre nejakú banalitu – alebo dokonca bez vysvetlenia len tak, ti vyráža dych a to už dávno nie si naivná…
Je naozaj taký zničený, vyprahnutý a v neposlednom rade neschopný kompromisu, že si neuvedomuje, ako ti náhlym uťatím akéhokoľvek kontaktu, prakticky zo dňa na deň, ublížil?
Priznávaš sebe i celému svetu, že si mu zrejme aj ty párkrát ublížila, no bolo to nechtiac a prosila si o odpustenie. Sme predsa ľudia. Každý z nás – aj on môže mať slabú chvíľku a spraviť do neba volajúcu blbosť. Uvedomila si sa, poučila si sa, oľutovala si tisíckrát, no on je chladnejší ako Antarktída.
unsplash.com
Tvoje srdce to ešte nechce a nedokáže prijať, ale ty už vieš, že si ho stratila…
Navždy. Bolesť ti vystreľuje do celého tela. Cítiš, ako sa tvoja duša zmieta v pekle a ty nevieš, ako prežiješ nie dni a týždne, ale nasledujúce hodiny. Si tak veľmi zlomená. Slzy ti stekajú po lícach. Je ich tak veľa, že sa ich už ani nepokúšaš zastaviť. Zadúšaš sa plačom.
Moja milá, preber sa! Kľudne plač, ale preber sa! Viem. Viem, že je to teraz to najťažšie. Viem, že chcem od teba príliš, ale prosím ťa, urob to.
Pravda je taká, že ak by mu na tebe záležalo, naozaj záležalo, chybu či omyl, ktorý si spáchala, by ti dokázal odpustiť. Aj napriek tomu, že je hrdý a nedáva druhé šance. Ak by o teba naozaj stál, tak by si bola dôležitejšia ako jeho ego.
Ak by ťa naozaj miloval, nezahodil by to pre hlúposť. „Len tak.“ Človek, ktorý miluje, neodchádza „len tak.“
Drahá, zamysli sa a odpovedz si na otázku…
„Môžeš stratiť niečo, čo si nikdy nemala?“ Viem, že je ťažké vidieť to čierne na bielom, no ver mi, že je lepšie prijať pravdu, ako žiť v sebaklame. Poplač si, pokrič, ponadávaj, vymaž všetky správy od neho, darčeky zabaľ do krabice, odprac ju zo svojho dosahu a začni sa hojiť.
Bude to dlhý a náročný proces, ale zvládneš ho. A vieš prečo? Pretože si žena, ktorá zakaždým, keď spadne, vstane a kráča životom so vztýčenou hlavou. Si žena, ktorá sa nikdy nevzdáva. A taká žena prekoná všetko. Takou ženou si TY!
Nezabudni na to… Nikdy na to nezabudni…
Coverphoto: pexels.com
