Deň sa pomaly chýli ku koncu. Vo chvejúcej sa ruke sa snažíš silno zvierať šálku mätového čaju, aby sa nerozbila. V televízii beží program, ktorého dej vôbec nevnímaš, lebo v myšlienkach si zase pri ňom. Zase si intenzívne s ním. Tak ako každý večer. Po mnohých mesiacoch, ktoré nespočítaš len tak na prstoch, po nekonečne dlhých mesiacoch, ktoré ani nevieš, ako si prežila, si dospela do bodu, kedy tvoja myseľ, tvoj rozum už vedia, že by do nej nemal patriť.

unsplash.com

Nikdy do nej nemal patriť…

Nikdy ťa nemal opantať a ovládnuť ťa od korienkov vlasov až po päty. Aj ty už to v podvedomí vieš. Vieš, že si pre neho bola len zábavkou na dobu určitú. Vieš, že jeho záujem, keď ti niekedy večer pípla smska s otázkou: „Ako sa máš?“, nebol úprimný. Už vieš, že len nechcel, aby si na neho zabudla. Bola si pre neho zadnými dvierkami, keby sa náhodou nevyskytla nejaká lepšia.

Vieš to, ale ešte nie si pripravená naplno si to priznať…

Ešte aj dnes, v dnešný večer sa klameš, že určite nechce, aby si na neho zabudla, lebo ťa má rád, lebo k tebe niečo cíti. Tvoje srdce ťa klame. Nie. Tvoje srdce to nerobí naschvál, nechce ti ubližovať, veď ono ťa robí živou.

Vieš, ono je to tak, že tvoj rozum už prestal živiť nádej, že ON ťa iba nevyužíval. Tvoj rozum už neverí, že mu na tebe záleží. Tvoj rozum už vie, že mu na tebe „záležalo“ iba vtedy, keď to vyhovovalo jemu. Keď to potreboval on. Tvoj rozum už vie, že bezcitne a sebecky využil tvoju dobrotu a to, že si vždy ochotná pomôcť. To, že si dobráčka od kosti, a to, že si ho mala rada. Tak naozaj. Ako to dnes vie len málokto.

unsplash.com

Rozum to už vie, ale srdce ešte nie…

Preto sa klameš. Preto na neho myslíš každú voľnú chvíľu. Preto sa ti počas dňa vynára pred očami jeho tvár, preto počuješ v ušiach jeho podmanivý hlas, jeho zvonivý smiech. Preto odmietaš pozvania na rande. Preto si zmätená. Preto sa cítiš zvláštne. Vlastne ani nevieš pomenovať, ako sa cítiš. Si rozorvaná. Skrz-naskrz rozorvaná.

OSTATNÍ PRÁVE ČÍTAJÚ
Chcem, aby to nebola skutočnosť...

Jediné, čím si si istá teraz, je, že by si bola najradšej, aby ti najvychýrenejší odborník na zemi spravil lobotómiu a ty by si nikdy nevedela, že existuje. Nevedela by si ani to, že existuješ ty. Táto predstava je pre teba v tomto momente najlákavejšia. Už len preto, aby ťa prestali trápiť spomienky, ktoré ti berú z pľúc kyslík a ochromujú tvoje telo, dušu, celé tvoje zmätené ja…

Časť tvojho ja stále dúfa, že rozum sa mýli…

Časť tvojho ja cíti vinu, že nedokáže prijať realitu. Plačeš. Tvoje srdce plače. Plač, moja milá. Plač tiež – tak ako čas – lieči. Apropo, čas. Dopraj si ho. Dopraj ho svojmu boľavému srdcu. Nechci tento proces urýchliť. Veď aj rana na kolene po páde z bicykla sa nezahojí za jeden deň. Tiež istý čas boľavo krívaš.

Sľubujem, že jedného dňa nastane večer, keď si v pokoji vypiješ mätový čaj a program v televízii už nebude len kulisou dopĺňajúcou myšlienky na neho. Vieš, prečo? Pretože už na neho myslieť nebudeš. Zmení sa na spomienku. A spomienky patria do minulosti. On bude patriť do minulosti.

Aj keď je to veľmi ťažké, aj keď keď tomu nemôžeš uveriť, prosím, vydrž! Vydrž, si na dobrej ceste. Na ceste k zahojeniu sa a k nájdeniu najlepšej verzie seba samej. Nechaj tie rany, nech sa zahoja… Vydrž…

Coverphoto: Photo by Kinga Cichewicz on Unsplash

Facebook komentáre