Neviem, kedy sa to stalo, a vlastne neviem ani ako, viem len, že bol zrazu mojou komfortnou zónou. Nestalo sa to okamžite, nebolo to náhle a bez rozmyslu. Bolo to načasované dokonale, presne tak, aby do seba zrazu všetky kúsky našich príbehov zapasovali presne ako puzzle. Chcelo to len chcieť, nič viac a nič menej, a ja som až vtedy pochopila, že to skutočne môže byť také jednoduché.
Nerozumela som tomu, objavoval sa vo mne stále, bol v každom mojom dni. Skoro ako príbeh, ktorý som nikdy nebola pripravená dopísať. A skôr, ako som si to vôbec dokázala všimnúť, bol tam, moje útočisko, moja komfortná zóna, s ním som zabúdala, že život bolí.
unsplash.com
Jasné, mohla by som mu povedať, že ho ľúbim, ja len…
Nemyslím si, že by to stačilo, nemyslím si, že to zahrňuje všetko to, čo cítim. Je tam po každom mojom dni, zlom či dobrom, je tam ráno aj počas noci. Je tu vždy pre mňa, aj keď vedľa mňa práve nestojí. A ja každým dňom viac a viac viem, že si to inak predstaviť už ani neviem. Neplánovala som to, ale prišlo to samo, nikto sa ma na nič nepýtal. A vlastne, aj keby sa pýtal, viem, že by som nedokázala odporovať, veď je to oveľa silnejšie ako ja. Ale tie slová nevyslovím, lebo čo ak zase niečo skazím?
Nemôžem o tom rozprávať, pretože ani neviem, ako to povedať, sama tomu nerozumiem, veď to ani nedáva zmysel. Je to, akoby zrazu celá podstata môjho bytia spočívala v tom spraviť ho šťastným, vidieť jeho úsmev, počuť jeho smiech. To predsa nemôže byť normálne, no nie?
Občas zabúdam, že ma počuje, aj keď nič nehovorím…
Vie presne, čo sa odohráva v mojej hlave, často lepšie ako ja sama. Netušila som, že je to vôbec možné. Akoby tam bol so mnou, akoby bol súčasťou mňa samej už minimálne odjakživa. Dokonale pozná všetky spôsoby, ktorými mlčím. Keď sa smejem, smeje sa so mnou, keď plačem, neúnavne utiera moje slzy. Nezáleží na tom, že vtedy možno práve nie je so mnou v jednej miestnosti, jeho blízkosť cítim ustavične.
unsplash.com
Listuje vo mne ako v otvorenej knihe. Každú jednu stranu pozná do bodky dokonale, akoby ju predtým čítal už minimálne tisíckrát. Asi by už z toho mohol byť pomaly znudený, ale nie je… Práve naopak. Neustále listuje v tej istej knihe, pozná ju celkom naspamäť, no aj tak ju každý nový deň neprestajne otvára zas a znova stále s tým istým nadšením ako na začiatku, ak nie časom ešte väčším, a vášnivo hltá každé slovo.
Je toho príliš veľa, bojím sa…
Hľadala som ho tak dlho a zrazu, keď stál predo mnou, topila som sa vo vlastných slovách, neschopná ich vysloviť, pretože som sama netušila, ako povedať, že je všetkým, čo som si kedy vysnívala a ešte omnoho viac.
Myslím, že by som o tom (možno aj) vedela hovoriť nahlas, ale to by som ho asi najprv musela ľúbiť aspoň tak o polovicu menej. Možno vtedy by som už konečne vedela nájsť spôsob, ako dať tú lásku do slov. Bojím sa však, bojím sa, pretože viem, že tentokrát by to už bolo skutočne navždy…
Autor: Marianna Dobis
Coverphoto: Photo by Henry Lai on Unsplash
