Možno sa ti spočiatku bude zdať, že to so mnou také ľahké nebude. Že to bude trochu nuda, pretože už dávno sa neviem nadchnúť len tak… Z ničoho nič… Z okamihu na okamih. To, čo ma vie nadchnúť, sú spomienky, v ktorých sú ľudia stále rovnakí ako dnes. Takí, čo sa nezmenili, aj keď sa v ich živote vyskytlo niečo, čo by ich zmeniť mohlo. Ale oni odolali. Vydržali. Nezanevreli… Dnes už nestratím hlavu, keď sa na mňa usmeje pekný muž.
Stratím ju až vtedy, keď si uvedomím, že sa na mňa usmieva aj po dlhom čase, hoci ma už niekoľkokrát videl plakať a mal chuť roniť tie slzy so mnou… Všetkých racionálnych zmyslov ma zbaví to, keď zistím, že sa na mňa niekto usmieva už nejaký ten čas a pomedzi to sa stihlo udiať tak veľa.
Možno nejaká tá hádka, možno iné nedorozumenia. No vždy sme sa cez to dokázali preniesť. Dnes mi už nezáleží na tom, ako človek vyzerá, čo sľubuje a ako veľmi sa snaží, aby dostal to, čo chce. Zaujíma ma, či sa bude rovnako snažiť aj potom, ako dosiahne to, o čo mu išlo. Záleží mi na tom, či dodrží svoje slovo alebo všetky tie sľuby boli len súčasťou hry.
pexels.com
Vlastne ani neviem, komu tieto slová píšem…
Je to zvláštny pocit. No tak príjemne zvláštny. Keď píšem tieto riadky, usmievam sa. Viem, že raz tieto slová ukážem tomu, kto ich čítať má, a zatiaľ budú odložené v mojej mysli. Som si istá, že kdesi – možno blízko, možno ďaleko odo mňa, sa teraz nachádza muž, ktorý túži stretnúť práve mňa, tak ako ja túžim stretnúť práve neho.
Prosím, buď priamy… Nič si nezatajujme. Nie je na to dôvod, pretože ak budeme navzájom objavovať svoje telá, musíme jeden pred druhým odkryť aj svoju dušu. Povedz mi, pred čím máš strach a neboj sa to priznať. Ochráňme sa pred svetom tam vonku, aby sme vždy, keď sa niečo pokazí, mali jeden v druhom istotu.
Ja pred tebou nebudem skrývať nič. Ak sa budem báť, poviem ti to, a nechcem, aby si ma pred všetkým obránil. Len mi skutočne záleží na tom, aby si ma zobral za ruku a povedal, že na žiadny svoj strach nie som sama. Že tu budeš, nech sa deje čokoľvek, a možno to nezvládneme hneď, no spoločne sa pokúsime opäť nájsť to povestné šťastie.
Prosím, zostaň, aj keď sa bude zdať, že život osamote by bol bezstarostnejší…
Pretože je to tak. Keď sa dvaja delia o to pekné, musia sa zákonite podeliť aj o svoje starosti. Neuteč hneď, keď prídeš na to, aké to je spojiť sa s inou dušou.
Vnímaj prekážky, ktoré prídu aj do našich životov ako príležitosť. Príležitosť si raz po rokoch povedať, že napriek tomu, že to nebolo ľahké, si na nás hrdý. Na to, ako sme to zvládli a nevzdali sme sa.
Prosím, nič si nesľubujme… Iba to, že urobíme všetko, čo bude v našich silách. Že nezabudneme na to, čo nás spojilo, keď sa objaví niečo, čo by nás mohlo rozdeliť. Prosím, nikdy si nepovedzme, že niektorý problém vyriešime zajtra. Vieš, je síce pravda, že by sa nič nemalo riešiť za horúca, ale problémy a trápenia, ktoré sú zahnané do kúta, zvyknú po mesiacoch odmlky urobiť omnoho väčšie zlo, ako keby sme si ich vydiskutovali ihneď.
pexels.com
Keď sa do mňa zamiluješ, môžeš si byť istý, že ja pred problémami neutekám…
Keď milujem, milujem úprimne a tak silno, až ma to niekedy samu prekvapí. Keď mám strach, poviem to. Keď sa mi niečo nebude páčiť, zdôverím sa ti. Keď budem chcieť byť s tebou, viac sa ťa nepustím. Keď budem potrebovať čas osamote, dám ti vedieť, a rovnakú slobodu doprajem aj tebe.
Raz, jedného dňa… Keď sa do mňa zamiluješ, si spomeniem na tieto slová. A ver, že nikdy nedopustím, aby si ten okamih, kedy ma po prvýkrát uvidíš, oľutoval. Práve naopak, budem sa snažiť, aby si si naň vďačne spomenul vždy, keď ti moju lásku k tebe prejavím.
Autor: Lenka Cagáňová
Coverphoto: Photo by Mehrdad Haghighi on Unsplash
