Pozrieš sa na neho a pýtaš sa, či je to ešte stále on. Zrazu je iný. Zrazu je to muž, ktorý „ti nič nehovorí“, hoci sa spolu sem-tam ešte rozprávate. Čoraz viac na sebe pozoruješ, že k nemu cítiš čoraz menej citov. Je ti jedno, či niekam ide alebo sedí doma. Možno ti vtedy, keď sa za ním zavrú dvere, aj odľahne. Povieš si, že máš pokoj. Chvíľku pre seba. Chvíľku, kedy ťa nik neruší a kedy môžeš byť sama sebou.

Pozrieš sa na neho a pýtaš sa, či sa v ňom udialo to isté. Či sa v ňom tie city utlmili tiež. Cíti ešte niečo? Vadí mu to? Vníma to vôbec? Bolí ho to? Je mu to jedno? Po chvíli prichádzaš na to, že je to len úvaha, ktorá síce vznikla v tvojej hlave, ale vlastne sa ťa netýka. Je ti jedno, či ti to je jedno.

unsplash.com

Pozrieš sa na neho a pýtaš sa, kam sa to podelo…

Tá chémia… Ten záujem všetko spolu zdieľať. Spolu sa smiať, spolu niečo prežívať. Čoraz častejšie túžiš byť samostatnou jednotkou. Ženou, ktorá s ním už veľa zdieľať nechce. Lásku nepreťali problémy. Neboli tam žiadne. Pohltil ju chlad. Ticho, ktoré ti vyhovuje, no zároveň je niekým stále narušené… Ním.

Vieš, že by to ticho bolo omnoho krajšie, ak by v ňom nebol on. Prekáža ti? Zavadzia ti? Nevieš… Chceš, aby odišiel? Nevieš… Prečo sa už o neho nebojíš, keď sa dlho nevracia? Prečo sa v duchu nepýtaš, či netrávi čas s inou, a prečo ťa to nehnevá? Nevieš… Nevieš nič. Iba to, že táto láska nejako krachla. Zosypala sa ako domček z kariet a ty už nemáš chuť postaviť ho odznovu. Tá kopa kariet, na ktorú sa práve pozeráš, ťa už vôbec nezaujíma. Prekročíš ju vždy, keď ti na ňu padne zrak.

Pozrieš sa na neho a pýtaš sa, čo s ním…

Porozprávať sa? A o čom vlastne? Máš mu zaťukať na rameno a spýtať sa ho, čo sa deje? Bude vlastne vedieť, o čom chceš hovoriť? Nebude sa na teba pozerať ako na blázna? Kde sú tie časy, keď ste sa rozprávali o všetkom? Sú z nich len spomienky? Bolo to vlastne skutočné? 

Pozrieš sa na neho a chceš ním zatriasť… Hej, cítiš to isté, čo ja? Tiež cítiš… Nič? Vidíš, kam sme sa to dostali? Vidíš, že to už nie sme my? Tiež s tým chceš robiť nič? Tiež nevieš, ako dať bodku tam, kde ju dal sám život? 

unsplash.com

Pozrieš sa na neho a necítiš smútok. Smútok za láskou, ktorá bola kedysi tak intenzívna, no ty cítiš, že musíš ísť ďalej. Ďalej bez nej. Ďalej bez neho. Musíš ísť vpred, len so spomienkami na lásku, ktorá sa stratila v dvoch srdciach, ktoré predtým milovali. Nestihli sa ani doráňať, kým tej láske bol koniec.

Je to v poriadku…

Niekedy sa láska jednoducho minie. A ty sa už nechceš týrať rozprávkami o tom, ako na vzťahoch musíš nonstop pracovať a ako si povinná neustále rozdúchavať ten oheň, ktorý medzi vami kedysi horel. Je to pekná predstava. Veľmi pekná. Súhlasíš, že o lásku sa treba starať. Ale už vieš, nie vždy to ide. Nie o túto lásku. Ty to nechceš. Nie vždy sa dá tento princíp aplikovať do praxe. A je to aj tvoj prípad.

Niekedy už tú chuť zveľaďovať lásku v sebe nemáme. Niekedy lásku premôže ľahostajnosť. A je to úplne v poriadku. Tento partner tu bol preto, aby si s ním prežila len jednu etapu svojho života. Nie život celý.

Autor: Laura L.

OSTATNÍ PRÁVE ČÍTAJÚ
Vždy budem milovať najviac, ako viem...

Coverphoto: Photo by Daniel Apodaca on Unsplash

Facebook komentáre