Neboli to ľahké roky. No svojím spôsobom na ne spomínam rada. Nie preto, že by som sa chcela trýzniť a pripomínať si bolesť. Skôr naopak. Keď sa obzriem späť, cítim sa… Ja ani sama neviem. Slobodná? Spokojná? Pyšná? Jednoducho mi tie roky zaplavujú myseľ spomienkami, ktoré síce nie sú pekné, no na druhej strane vďaka nim cítim neuveriteľný pokoj.

Dlho som premýšľala, prečo je to tak. Veď predsa k zlým časom by sme sa nemali vracať a otvárať nanovo rany, ktoré sa ledva stihli zahojiť. Takisto som raz niekde počula, že náš mozog takéto spomienky zvykne uzamknúť a všemožne sa snaží, aby sme sa k nim nikdy viac neprepracovali. U mňa sa asi niečo „pokazilo“. U mňa to totiž funguje inak.

pinterest.com

Keď sa obzriem späť, nemám pocit, že ma moja minulosť desí…

Hoci by možno mala. Skutočne sa diali veci, ktoré iní nikdy nezažijú a ak aj náhodou áno, nevedia sa z toho spamätať. Dlho som sa cítila prázdna, iná, bezcitná… Boli chvíle, kedy som si doslova želala, aby som opäť pocítila strach, bezmocnosť aj zúfalstvo. Čosi mi navrávalo, že práve to by som mala cítiť. Rozvaha a chlad, ktoré som mala v duši, mi navodzovali zimomriavky ešte viac, akoby som po nociach plačúc búchala do vankúša.

Keď sa obzriem späť, stojí tam dievča, ktoré má sny, ambície, chuť objavovať svet a otvorené srdce. Postupne vidím, ako sa všetko láme, až sa raz zlomí aj ona samotná. No už necítim strach ani bolesť. Cítim hrdosť. Obrovskú. To dievča, ktoré vo svojej minulosti vidím, je pripomienkou toho, že ľudská sila je nekonečná. Každá jazva, ktorú teraz nosím, mi každý deň ukazuje, že vždy je možnosť začať odznova. Len vždy musíme niečo zmeniť…

Viem, že to, čo sa stalo, sa stať muselo…

Možno to dievča bolo príliš dobré. Príliš dobré pre tento svet, ktorý je niekedy poriadne zlý. Ale cez to som sa už preniesla. Dlhé roky som mala na očiach ružové okuliare, ktoré mi zastierali zrak a prekážali vo výhľade. Nie, nevidela som to. Alebo skôr – nechcela som to vidieť.

Myslela som si, že každý je taký, ako som ja. Že každý žije tak, aby nikomu neublížil, prípadne ublížil čo najmenej. Že si všetci uvedomujú dôsledky svojich slov a činov. No časom som začínala pozorovať, že ľudia sú všakovakí a robia veci, ktorým nikdy neporozumiem.

Časom som pochopila, že mi mnohokrát neublížili ľudia samotní. Ale skôr moja viera v dobro a v to, že všetci sa snažia žiť tak čisto a ľudsky ako ja.

pinterest.com

Nemôžem povedať, že zo mňa iní urobili zlého človeka…

Aj keď možno by to bol prirodzený vývoj, nie? Veď zlo predsa plodí len zlo… No je len na nás, v akej miere dovolíme, aby nás ľudia a ich podlé činy zmenili. Zmenila som sa aj ja a dnes už viem, že práve takým spôsobom, akým som sa zmeniť mala.

Dnes už viem, že nie každý je dobrý. Že nie všetci, ktorí prahnú po láske, chcú a sú pripravení aj milovať. Že nie každý úsmev je úprimný a že nie všetky slová, ktoré počujeme z úst iných, sú pravdivé. Je to smutné, ale čím skôr tento fakt prijmeme, tým menej nás táto doba zlomí.

Keď sa obzriem späť, vidím tam stáť dievča, ktoré si stojac nad svojimi zlomenými snami práve skladá z očí ružové okuliare. Zhlboka sa nadýchne a vraví si, že už bude menej veriť a viac preverovať. Je odhodlané milovať rovnako, ale viac si zváži, komu svoje srdce zverí. Je pripravené začať nový život a mať stále oči otvorené. Je pripravené stretnúť ľudí, ktorí ubližujú bez mihnutia oka, a vôbec sa toho nebojí.

Autor: Lucia Skoncová

OSTATNÍ PRÁVE ČÍTAJÚ
Už sa nechcem obzerať späť

Coverphoto: Photo by Joshua Rawson-Harris on Unsplash

Facebook komentáre