Koľkokrát si zabudla na to, že aj ty máš nejakú cenu? Ako často si v priebehu jednej sekundy prelomila všetky svoje zásady? Koľko nocí si prebdela zapierajúc sa, že sa už nikdy viac neozveš, no keď tá chvíľa nastala, opäť si zradila samu seba? Aj ty vieš, že tvoj život by mal vyzerať inak. Mala by si byť šťastná a každé ráno by si mala začínať s radostným očakávaním zážitkov, ktoré ti nový deň prinesie… A aká je realita?

Vždy, keď otvoríš oči, zaplaví ťa nepokoj. Nervozita, túžba, ktorá nie je naplnená a tak veľmi sa líši od predstáv, ktoré by ťa k tomu priviedli. Pravda a realita pôsobia ako facka, ktorú každé ráno obdržíš, pretože si opäť tam, kde si bola aj pred mesiacmi. Vstávaš s tým, že preklínaš samu seba, lebo sa len potácaš vo vzťahu, ktorý vzťahom ani nie je. Vieš, že to nie je láska a že ťa on nemiluje, no napriek tomu vždy, keď si to želá, s úsmevom za ním pobežíš.

pinterest.com

Už si aj prestala dúfať, že sa niečo zmení. Fázu, kedy si v sebe živila nádej, už máš dávno za sebou. On v tebe uhasil aj ten najmenší plamienok nádeje a pre istotu po ňom dobre podupal, aby už nikdy viac nevzplanul. No ty si sa nezmenila.

Vstúpila si do celkom novej etapy, v ktorej ti už neubližuje on. Už ti totiž ukázal svoju pravú tvár, ale ty ju chceš vídať aj tak. Už vieš, že si ubližuješ ty sama, pretože ťa doráňal tak veľmi, že to množstvo bolesti nemožno povýšiť. Svojím prístupom k nemu si sa vlastne stala samotrýzniteľkou.

Niečo ti však poviem…

Tú facku, ktorú každé ráno cítiš na svojom líci, si dávaš ty sama. Tým, že čakáš na neho a sama sebe brániš v tom, aby si skutočne žila. Tým, že nevieš povedať nie. Tým, že si mu doteraz neukázala, že máš svoju hrdosť a nie je možné, aby s tebou naveky mával.

Sú to slová, ktoré vyslovuješ denne s obrovským sebazaprením a po tvári ti vždy stekajú slzy. Odhodlanie v sebe máš, no nájdeš ho len vtedy, ak on nie je nablízku, ak ho nepočuješ, nevidíš, nevnímaš žiadnym svojím zmyslom. Dovtedy v tom máš jasno… No len čo sa vráti, toto odhodlanie sa v tebe zlomí, a ty si znovu tam, kde si (ne)chcela byť.

pinterest.com

Keď sa opäť vráti, podkopneš sebe vlastné nohy a spadneš rovno k tým jeho. V momente zabúdaš na to, že si s ním už dávno chcela skoncovať. Všetko je silnejšie ako ty, on má v sebe niečo, čomu sa nevieš ubrániť.

Ale je to úplne inak…

Môžeš podľahnúť raz, dvakrát… Avšak ak to trvá celé mesiace, už to nie je o ňom, ale o tebe. Už si si zvykla na tú bolesť v duši, že si bez nej nevieš predstaviť ani jediné ráno. Vieš, že jediné, čo ťa k nemu viaže, je práve tento pocit… Trpkosť tvojich rán, dlhé čakania, spomienky, ktoré sa nikdy nezopakujú… 

Už vieš, že ťa s ním spája iba bolesť. Nie láska, náklonnosť ani chémia. Len čistá, priezračná a tak zbytočná bolesť, ktorú si každým dňom dávkuješ do žíl ty sama. Si na nej závislá rovnako, ako si predtým bola závislá na jeho dotykoch, blízkosti, hlase, vtipoch… No odvtedy sa tak veľa zmenilo.

Prosím, neviaž sa k ničomu, čo ti ubližuje. Keď sa on vráti, daj mu najavo, že už nikdy viac nenájde tú ženu, na akú bol zvyknutý. Nájdi svoju hrdosť, opráš ju od vrstvy prachu, ktorá sa na nej usadila, a ukáž mu, že už nikdy neuvidí to dievča, ktoré so sebou nechalo mávať. Vráť sebe to, čo si vďaka nemu odhodila, a už nikdy viac to nestrať. Život je príliš krátky na to, aby sme si ubližovali kvôli niekomu, kto ubližuje nám.

Autor: Simona

OSTATNÍ PRÁVE ČÍTAJÚ
Lesk a bieda dnešných vzťahov

Coverphoto: Photo by Roberto Delgado Webb on Unsplash

Facebook komentáre