Stalo sa to. Prišiel si do môjho života a ja som sa práve nachádzala v období, v ktorom nič nebolo isté. Toľko zmien, ktorým som sa musela prispôsobovať, toľko nepredvídateľných vecí, ktorým som musela čeliť. A potom si sa zjavil ty. Bolo to, akoby ma niekto vytrhol z nudného a miestami i zlého sna a ja som mohla konečne otvoriť oči, prebudiť sa a začať žiť naplno.
Najprv som ani len nemyslela na to, že by medzi nami mohlo byť aj niečo viac. Bola som tak zaujatá svojimi problémami, že som nepočítala s tým, že by sa ešte niečo ďalšie v mojom živote mohlo zmeniť.
A raz nastal moment, kedy som si uvedomila, že na teba myslím až príliš často…
Sama som z toho bola v rozpakoch. Cítila som sa, ako keby sa istá časť môjho srdca odhodlala na to, aby sa zaľúbila, len to zabudla povedať iným častiam môjho tela.
Hlave, ktorá si kvôli zmätku, čo okolo nej panoval, nič nedokázala všimnúť. Zvyšnému kúsku srdca, v ktorom nosím už len tých, ktorí dnes nemôžu byť so mnou. A v tej najväčšej časti, ktorá je ešte otvorená voči ostatným a nebojí sa lásky, si bol zrazu ty.
Bol to šok. Nebojím sa to otvorene priznať. No zároveň som vtedy voči tomu nevedela podniknúť žiadne kroky. Jednoducho som do toho spadla až po uši a nedalo sa tomu ubrániť.
Vďaka tomu, čo nastalo potom, sa občas pýtam, či je možné ubrániť sa láske. Môžeme si v začiatkoch, kedy lietajú len prvé iskričky, povedať, že teraz lásku nechceme? Že je príliš riskantné milovať toho človeka? Je možné racionálnymi dôvodmi zastaviť niečo, čo sa v nás rozvíja úplne prirodzene a bez toho, aby sme to chceli?
Ak áno, šla by som do toho všetkými desiatimi. Hneď ako som ťa spoznala, dala by som svojim citom nekompromisnú stopku a dnes by bolo všetko v poriadku. Ale to sa však nestalo. Nemohla som vedieť, čo bude neskôr.
A tak som si jedného dňa celá ubolená povedala, že som sa zamilovala príliš skoro…
Ten moment bol začiatok nášho konca. Láska, ktorá vzniká skoro, nie je jednoduchá. Je nepredvídateľná ako rozbúrené more, v ktorom sa môžeš trochu ovlažiť, no tiež ťa môže celú potopiť. Pripomína jazdu autom, počas ktorej môžeš neustále očakávať rozbehnuté vozidlo v protismere, a ty nevieš zabrániť zrážke. Je ako víchor, ktorý krúži okolo teba, a je len otázkou času, kedy ťa jeho sila zrazí na kolená. Neunikneš mu. Čo sa má stať, stane sa.
Rovnako to bolo aj s tebou. Vďaka tomu, že som stále medzi nami cítila imaginárnu stenu, som si mohla uvedomiť, že som sa zamilovala príliš skoro. Príliš skoro na to, aby z toho vzniklo niečo trvácne, niečo, čo si budeme spoločne chrániť ako to najcennejšie, čo nám kedy bolo dané. Namiesto toho som sa však ocitla v nekončiacom boji.
Ja proti tebe. Ty proti mne… Dve osoby, ktoré sa len mylne nazdávali, že sa milujú a poznajú. Opak bol však pravdou. Nepoznala som ťa, len som si to myslela. Zamilovala som sa príliš skoro na to, aby som mala možnosť spoznať ťa celého, takého, aký v skutočnosti si.
Možno som milovala len svoju predstavu o tebe a možno som sa zamilovala preto, že som v tom období musela znášať ťažké rany na duši. Bola som o niečo zraniteľnejšia, moje srdce bolo vyčerpané, a tak sa zamilovalo bez toho, aby si tento krok trochu zvážilo.
No dnes je už neskoro…
Neskoro na lásku a neskoro na to, aby som všetko, čo som urobila, vzala späť. Vieš, ak sa zamiluješ príliš skoro, podnikáš tým nemalý risk. Nechávaš sa zraniť niekým, o kom si naivne namýšľaš, že je tvojou láskou.
A tak utŕžiš jednu ranu, potom ďalšiu a ďalšiu. Vždy vstaneš, oprášiš si kolená a pokračuješ v tom. Pretože miluješ a nerada sa vzdávaš. Nechceš si nechať vziať tú predstavu o šťastnom romantickom konci a nie si odhodlaná sa jej vzdať.
Ale, bohužiaľ, je to to jediné, čo môžeš v tejto chvíli urobiť. Je to dokonca to najlepšie. Je to niečo, čo urobiť musíš, inak nikdy nebudeš šťastná. Láska, ktorá prišla príliš skoro, nikdy nie je šťastná. Je únavná, vyčerpávajúca a raz sa tak či tak skončí.
Autor: Michaela Kumanová
Coverphoto: Photo by Daniel Monteiro on Unsplash