Chcela by som na teba myslieť s úsmevom na tvári a na všetko zlé zabudnúť. Chcela by som, aby som mohla hovoriť všade naokolo, aká som bola vďaka tebe šťastná. Ako rada na teba spomínam a ako rada ťa len tak stretnem na ulici, a pritom nemusím prejsť na druhú stranu chodníka… Chcela by som hovoriť, aký si bol skvelý chlap a ako mi budeš chýbať.

No, klamala by som. Pretože ty vieš, že mi chýbať nebudeš.  Možno ani ja tebe. Aj také príbehy sa občas stávajú. Príbehy ľudí, ktorí sa milovali tak, že sa začali až neznášať. A presne taký je ten náš príbeh… 

pinterest.com

Ó áno, bude sa mi cnieť za našimi ránami a raňajkami do postele. Možno mi bude smutno, keď sa večer budem pozerať na film sama… vždy ostane nejaká diera v našom srdci, keď v ňom býval niekto dlhší čas. Je to prirodzené. No nebudeš to ty, kto mi bude chýbať. Bude to spomienka na teba. Spomienka na človeka, akým si v mojich očiach býval.

Celý ten dlhý čas, kým som konečne nepochopila, že som to len ja, kto ťa robí lepším. Lepším človekom. To ja som zaslepovala seba, čo už. Raz taká som, že vidím skôr to dobré a až potom to zlé…

Ani neviem, kedy si ma prestal chcieť. Keď ja som teba chcieť nikdy neprestala. Nikdy som sa na teba nevykašľala s tými úbohými slovami, že ma už nebavíš. Ako sa môžme prestať, navzájom baviť? Ako človek, ktorý miluje, môže vysloviť taký nezmysel. No ide asi o to, že nemôže. Stereotyp totiž neznamená nemilovať. Áno, aj ten je súčasťou našich životov, no ako by to vyzeralo, keby sa na seba všetci takto vykašľali len kvôli nemu? Keby sme sa nepokúsili zachrániť to, čo ešte je?

Chcela som, aby si bol človek, vedľa koho sa budem každé ráno zobúdzať. Chcela som, aby si so mnou prežil všetko, čo ma ešte stretne. Chcela som ťa mať na pozadí v mobile, chcela som byť pre teba všetkým.

OSTATNÍ PRÁVE ČÍTAJÚ
Žena vyjadruje skutočnú bolesť tichom...

No, nestalo sa. Pretože nie vždy to, čo chceme… je aj tým, čo k nám patrí. 

pinterest.com

Bolí to, keď si na teba spomeniem. Moje srdce ma stále bolí a ja už neviem, ako mu pomôcť. Keď si spomeniem, čo všetko som ti dala a nedostala od teba nič. Bolí to. Keď vidím tvoje staré sľuby, ako budem v poriadku, ako sa o mňa postaráš. Ako nikdy neodídeš. Bolí to…

A ty len stojíš v diaľke a nepočuješ moju bolesť. Pretože ty si ma nikdy skutočne nepočúval. Nikdy skutočne nevnímal, nevidel. Nemiloval.

Keď si spomeniem na všetky tie nezodpovedané otázky, už ich nechcem vedieť. Nechcem vedieť nič. Chcem byť už len šťastná, tak skutočne. Vložila som sa do vzťahu, ktorý nemal dlhú budúcnosť, no chcela som ho. Preto viem, že to nie je môj trest alebo karma. Bolo to to, čo som chcela aj s rizikom, že to nevyjde. S rizikom, že sa budem cítiť presne tak, ako sa dnes cítim. 

Niesom typ človeka, ktorý ide zo vzťahu do vzťahu. Len preto, aby som zabudla. Chcem zabudnúť sama. Nie niekoho využiť. Nenazývam sa voľnou ako vták alebo chladnou. Neublíženou. Lebo som ublížená. A áno, vadí mi to, že ma to momentálne obmedzuje myslieť na niečo nové.

No, už dávno som sa naučila, že všetky rany sa raz zahoja. Že všetky chyby sa raz odpustia a že všetky lekcie nás raz urobia lepšími a silnejšími ako predtým. A raz, keď si na teba spomeniem… budeš len horkou spomienkou, ktorá už nebude mojou súčasťou a nebude bolieť…

coverphoto: pexels.com

Naša nová kniha o ženskom svete je už dostupná priamo TU.

Facebook komentáre