Odmalička som bola dieťaťom, ktoré príliš veľa premýšľalo a analyzovalo. Mala som snáď milión zápisníkov, v ktorých som si značila úplne všetko. Od svojich pocitov, po zážitky s druhými ľuďmi, až po veci, ktoré ma ešte len čakali. Všetko som opisovala kvetnato, do detailov s až prehnaným dôrazom na nič nezabudnúť a nič nevynechať. Z tohto (zlo)zvyku som upustila až v dospelosti, vlastne len pred pár rokmi, kedy som na sebe začala pozorovať doposiaľ nevídaný jav. Zrazu mi totiž začalo byť všetko akosi jedno…
Až neskôr som našla príčinu svojej prehnanej organizovanosti. Potreba všetko si zaznamenať skrývala len tiché volanie mojej duše o pomoc. Nič som totiž nedokázala „vstrebať“. Nič som nevedela pustiť, ničoho som sa nechcela vzdať.
unsplash.com
Vysvetlím…
Všetko, čo som zažila či okúsila, som držala v sebe nevediac, ako sa s tým vyrovnať. Pamätám sa na to, ako som sa dlho nevedela zbaviť niektorých spomienok. Premietala som si ich nechtiac v mysli a nasilu ich prebíjala krajšími pamäťovými stopami. Ocitla som sa teda v kolotoči spomienok, pocitov a obáv, z ktorého som nevedela vystúpiť. Ten kolotoč bol v mojej hlave a točil sa nonstop, aj vtedy, keď som si od neho chcela oddýchnuť. No nedá sa uniknúť pred tým, čo si nosíme v sebe.
Preto tá moja potreba všetko si zapísať, zorganizovať a naplánovať. Potrebovala som to zhmotniť, dostať to zo seba von, podeliť sa s tým chaosom, ktorým som mala vo svojom vnútri, aspoň s niekým, hoci aj so stránkou čistého papiera. Podvedome som dúfala, že ak to napíšem, vypustím to zo seba. To dobré i to zlé, pretože toho na mňa bolo proste priveľa a musela som pootočiť ventil, aby prišla nejaká úľava.
Neviem, či to fungovalo…
No nevedomky som sa pokúšala o niečo, čo bolo len plytvaním časom. Pretože vypísať sa z vlastných pocitov sa síce dá, ale len na chvíľu. V skutočnosti je to len chvíľková očista, ktorá všetky problémy iba odďaľuje, no nerieši. To, čo sa nachádza v nás, sa totiž nedá premiestniť na papier a spolu s ním to potom odložiť do poličky medzi ďalšie pocity, ktorých sa chceme zbaviť.
unsplash.com
No na toto všetko som prišla až omnoho neskôr. Po desaťročiach písania, ktoré je dodnes mojou súčasťou, avšak na rozdiel od minulosti, dnes nepíšem pre seba, ale pre druhých. Nutkanie značiť si všetko, čo ma postretlo a ešte len postretne, odišlo presne vtedy, keď som prestala bojovať.
Keď som si uvedomila, že nikdy nevyhoviem všetkým a môže mi byť jedno, čo si o mne druhí myslia.
Keď som pochopila, že slzy nepredstavujú nič, za čo by som sa mala hanbiť.
Keď som sa prestala snažiť o úspechy, ktorými som chcela dokázať niečo iným, nie sebe.
Keď som sa zmierila s tým, že zajtra môže byť všetko inak, ako je dnes, a bude to tak v poriadku. V najlepšom poriadku.
Keď som sa naučila lúčiť sa s ľuďmi, o ktorých som si ešte donedávna myslela, že oni sú tí praví.
Keď som prijala fakt, že každý robíme chyby a ja nikdy nebudem výnimkou.
Keď som pochopila, aké dôležité je prijať samu seba.
Keď som konečne dokázala odvrátiť hlavu od minulosti a zaľúbila som sa do dneška, pretože iba ten je dôležitý.
Ani neviem vymenovať, čo všetko sa zmenilo, keď som prestala bojovať…
Bojovať so sebou, s vlastnými pocitmi, s názormi druhých ľudí, s náhodami i nehodami… Jednoducho som sa životu akosi prestala priečiť. Niekto odišiel? Zakývala som mu na rozlúčku alebo mu ukázala prostredník. Ovládli ma emócie? Nechala som ich, nech sa vybúria. Nebránim sa slzám ani smútku, pretože potláčať ich znamená, že nedokážem akceptovať to, čo sa stalo.
Vieš, že nie vždy to, že zložíme zbrane, značí, že sme to vzdali. Niekedy to môže znamenať, napríklad len to, že sme konečne našli silu pohnúť sa vpred a prestali sme bojovať s veternými mlynmi.
Coverphoto: Photo by Megan Maria Belford on Unsplash
