Dnes to bolí, ale ono to bolelo aj včera, a viem, že to bude bolieť i zajtra. Som v takom začarovanom kruhu, z ktorého neviem uniknúť a vlastne sa ani z neho uniknúť nedá. Tieto veci, čo sa v živote dejú, sú prirodzené, avšak bolestivé.
Ako sa má človek vysporiadať s tým, keď o niekoho príde? Keď ho stratí… Nepíšem teraz o rozchode, píšem o strate, ktorá je definitívna, ak nám niekto umrie. 

Tak veľmi to bolí. Keď už tú osobu nemôžeme znova objať. Keď sme o ňu prišli. Tak veľmi to bolí, keď nevieme dýchať, keď všetky naše myšlienky vedú k tej osobe, ktorej už nikdy nepovieme, ako sme sa pri nej cítili, ktorej už nikdy nepoďakujeme, ktorej už nepovieme naše plány a naše spoločné sny zostanú nenaplnené. 

unsplash.com

Každý sme o niekoho prišli a každá strata nás núti vážiť si tých, ktorí tu pre nás ešte sú… 

Viem, že sa hovorí, že svet sa nezastaví, avšak viem aj to, že v momente, keď ste sa dozvedeli tú správu, tak ručičky na hodinkách zastali. Viem, že svet sa prestal točiť, viem, koľko bolesti ste cítili, a zároveň viem, že ju nepoznám. 

Nedokážem vám povedať, že to prejde.
Nedokážem vám povedať, že to nebude bolieť.
Nedokážem vám klamať. 

Bolí to aj po rokoch, bude to bolieť vždy a všade. Len sa naučíte s tou bolesťou žiť. Ako so všetkým doposiaľ. Tá bolesť tam vždy ostane ukrytá a i keď ju nebudete cítiť tak intenzívne, keď vám bude ublížené, budú znovu krvácať všetky jazvy. A niektoré budú intenzívnejšie ako iné. 

Neviem sa vysporiadať s tým, ako to bolí…

Neviem sa s tým naučiť žiť, i keď s tým žijem. I keď sa smejem, i keď plačem, i keď tancujem, i keď spím. Je to nesmierne ťažká batožina, ktorú nosím na svojich pleciach. Tak moc to bolí. A ja sa snažím prísť na to, ako sa s tým vysporiadať.

Ako si odpustiť všetky tie povedané aj nepovedané slová. Ako žiť bez neho či nej. Ako si priznať, že už nikdy nebudem v jeho/jej objatí. Ako vykročiť vpred do tohto sveta, keď už môj svet nie je svetom. Lebo tak ako vy, i ja som prišla o svoj svet. Žijem vo svete bez sveta. 

unsplash.com

Moje nevypovedané slová ma naháňajú deň čo deň. A prosím… Ani neviem, koho prosím, aby mohli byť nielen povedané, ale i vypočuté. Pri každej strate si uvedomujem, ako málo dobrého mi ostáva. Ako by som si mala vážiť to málo a v tej sekunde chcem každému len napísať, ako moc pre mňa znamená. Chcem, avšak neurobím to. Ale mala by som… Pokiaľ nebude neskoro. 

Bolí ma to, lebo veľmi dobre poznám slovo neskoro… 

To slovo ma neskutočne veľakrát pohltilo. A ja som ostala sama. S mojimi nevypovedanými slovami, so spomienkami, ktoré bolia, so smútkom, ako na duši, tak i v srdci, a hlavne som ostala bez nich. 

Tieto momenty sa nevymažú, tieto momenty neprestanú bolieť, tieto momenty ostanú navždy tie najhlbšie a najbolestivejšie jazvy na srdci, na duši, na tele. 

A neostáva nič iné, ako len naučiť sa s tým žiť. Ako prijať tú bolesť ako súčasť života. Pochopiť ju, akceptovať ju, splynúť s ňou. V tomto svete nič nie je náhodou, všetko nás má nasmerovať k nášmu cieľu a nech to znie akokoľvek, každá strata nám má pripomenúť a donútiť nás uvedomiť si to, čo máme. Lebo zabúdame na to. Všetko či každého berieme buď ako samozrejmosť, alebo ako nepostrádateľného, a v momente, keď o niekoho prídeme, zrazu zisťujeme, aký je svet – nie ten veľký, ale ten náš malý.

unsplash.com

Tých pár významných, tých pár pravých, tých pár najlepších…

Zrazu vidíme jasne, a pritom nevidíme nič. Uvedomujeme si, čo máme, čo nemáme, čo sme stratili, a hlavne si uvedomujeme, ako čas nejde vrátiť a ako tieto slová ostanú nevypočuté. Preto by som chcela oceniť to, čo mám, lebo čím je človek starší, tým to zvykne menej oceňovať. 

Je dôležité, aby tých pár ľudí vedelo o tom, čo pre nás znamenajú. Lebo vraví sa, že nikdy nie je neskoro, avšak viem aj to, že zajtra už neskoro môže byť. A nechcem, aby prišlo tých „neskoro“ viac. Nechcem. Chcem, aby sa moje slová premenili na vypočuté. Chcem, aby tí výnimoční vedeli, akí výnimoční sú. 

A takže? 

Láskou by sa nikdy nemalo šetriť. Ak to nepoviem dnes, tak kedy? Čo ak zajtra už môže byť neskoro? Čo ak o minútu je už neskoro? Dá sa zmeniť niečo láskou? Dá sa roztočiť môj zastavený svet… A tak ľúbme. Lebo či sa nám to páči, či nie… Každého cesta je rôznorodá, avšak cieľ máme všetci rovnakí a akokoľvek sa budeme chcieť urobiť našu cestu inú, zaujímavejšiu, výnimočnejšiu, na jej konci sa všetci stretneme. Rovnocenní, nezmenení, úprimní a spolu. 

Je na nás, ako chceme po ceste kráčať. Ja chcem ale kráčať s vedomím, že tí najbližší, tí najlepší, tí praví vedia, čo pre mňa znamenajú, a nech sú naše cesty akokoľvek vzdialené, na jej konci na seba počkáme. A dokončíme to, čo sme začali. 

unsplash.com

Chcem sa naučiť žiť s tým vedomím, že viem, o čo som prišla, a je to už mojou súčasťou. Ale taktiež viem, čo tu ešte mám a je to ďaleko väčšou a dôležitejšou súčasťou.

A o tom je strata…

Uvedomiť si, čo som mala, čo mám a čo môžem mať. Žiť s bolesťou, s kontrolovateľnou bolesťou, so spomienkami, ale žiť s láskou.

Lebo aj keď odišli, naša láska k nim tú zostáva naďalej a my by sme ju mali šíriť ďalej pomedzi nás, zdieľať tú lásku ešte s tými, čo môžeme. Aby sa nám raz všetka vrátila. 

Autor: Michaela

OSTATNÍ PRÁVE ČÍTAJÚ
Aj neopätovaná láska je láska

Coverphoto: Photo by Andrey Zvyagintsev on Unsplash

Facebook komentáre