Vedela som, že sa ešte stretneme, takisto, ako to viem aj teraz. Vedela som aj to, že bodkou sa ani v našom prípade nič nekončí. Viem to aj dnes. Moja kamoška hovorí, že sme si súdení a ja hovorím, že možno. A možno nie…..
Predstavovala som si, ako sa zase uvidíme a ja ti vykričím všetko, čo mám na srdci, presne ako som to chcela urobiť vtedy, keď si to skončil jednou správou. Áno priznávam, mám chvíle, kedy mám pocit, že to bez teba nejde a vtedy sa ti ozvem a netuším z akého dôvodu ma vtedy neignoruješ… bolo by to o toľko ľahšie.
Predstavovala som si, ako budem stáť pred tebou a presne som si nacvičila reč, ktorú ti prednesiem a dopredu som videla aj tvoj pohľad a tvoju reakciu. A potom, keď sme sa stretli, nestalo sa nič. Prvý krát som bola ticho.
Ležali sme vedľa seba v tme, v tichu a mne sa v hlave motali myšlienky. Boli to otázky a výčitky. Otázky, či všetok ten čas bol naozaj klamstvo a či som si len ja namýšľala tvoju lásku a ty si tak dokonalý herec, že si dokázal hrať bozky aj objatia. Či to naozaj znamenalo niečo len pre mňa a pre teba to bolo len trávenie času. Či všetky tie slová ako si rád, že som pri tebe, boli naozaj klamstvo. Ak áno, zaslúžiš si zlatú medailu, lebo si najlepší klamár akého poznám.
Mala som v hlave asi milión otáznikov a srdce mi bilo ako divé, ale nespýtala som sa nič. Ležali sme tam a prehadzovali sa v posteli. Cítila som to NIEČO medzi nami. Cítila som to, čo ťahá mňa k tebe a teba ku mne, ale nespravila som nič. Neviem ako som to zvládla, ale neobjala som ťa a keď si sa náhodou dotkol mojej ruky, radšej som ju odtiahla. Ležali sme tam a ja som si radšej natiahla perinu na hlavu, lebo som mala pocit, že sa zbláznim.
A presne toto sa stane vždy…presne viem, čo ti mám povedať, ale keď nastane tá chvíľa a ty si vedľa mňa, zrazu sú slová zbytočné. Vedela som, že by som sa pýtala zbytočne, lebo by si mi aj tak nedal jasnú odpoveď…lebo ona vlastne neexistuje. Lebo ju sám nepoznáš, lebo sa nevyznáš sám v sebe. Takisto, ako ani ja v sebe. Ako ťa jeden deň neznášam a potom milujem 2x viac ako predtým.
Ležala som tam a nemala som silu povedať ani jedno slovo. Vedela som, čo by sa stalo. Dal by si mi za pravdu, ako vždy, a povedal by si jednoducho neviem…a ja som to ešte raz počuť nechcela.
Netuším ako sme nakoniec zaspali a keď som sa ráno zobudila, cítila som, že musím čo najskôr odísť. Sedela som vedľa teba v posteli a chvíľu som sa pozerala ako spíš. Chvíľu som si predstavovala tie chvíle, keď som sa zobudila a prvé, čo som zbadala, bola tvoja tvár. Predstavila som si aké to bolo ležať celé dni vedľa teba a nerobiť nič, len byť spolu. Predstavila som si znova aj naše konverzácie. Ako si mi hovoril, že si už mám doniesť zubnú kefku a odličovač a ja som ti povedala, že by som si u teba nenechala ani ponožku…a myslím, že som spravila dobre. Pozerala som sa na teba a len som sa uistila, že musím odísť. Obliekla som sa v tichosti a odišla som. Samozrejme, že mi poobede prišla správa kedy som odišla…
A teraz tu sedím a píšem a uvedomujem si, že slová sú naozaj niekedy zbytočné. Niekedy slová neopíšu, to čo sa deje. Presne ako teraz. Neviem čo sa deje. Neviem ani prečo sa to deje. Viem, že sa zase stretneme, presne tak ako vždy. A možno je pravda, že sme si súdení, ale s istotou môžem povedať, že nie teraz. Musíš nájsť sám seba predtým, ako nájdeš niekoho iného…a možno to ani nebudem ja. A ja sa musím naučiť žiť sama, bez teba, presne preto, aby som vedela žiť potom s niekým iným…a možno to nebudeš ty.
Viem, že sa stretneme a viem, že vtedy budú slová zase úplne zbytočné.
