Keď ta raz stretnem a ty už pre mňa nebudeš to šťastie, ktorým si býval, zamávam ti. Nie preto, že by som ešte niečo cítila. Nie preto, že sa mi hlavou preženie tisíc spomienok. Nie preto, že by som bola sklamaná, že to tak dopadlo. Zamávam ti na pozdrav. Bude to celkom iné stretnutie. Poďakujem ti úprimným úsmevom za to, že si ma nechal odísť zo svojho života. Že si mi ukázal, aký krásny a bezchybný je život bez teba.
Že si mi dovolil nahliadnuť do starostí mladých ľudí a vzápätí mi otvoril celkom novú bránu do sveta tých iných, šťastných párov.
Pomohol si mi. Tou ranou do srdca, ktorú si mi venoval, si ma naučil postaviť sa na svoje vlastné nohy bez pomoci iných.
Ja, tá krehká žena, ktorá bola vtedy tak omámená tvojim úsmevom, dnes stojím pred tebou a mávam ti. Mávam ti z celého srdca. To srdce, ktoré kedysi patrilo len tebe, má dnes celkom nového majiteľa. Majiteľa v inom slova zmysle, ako si poznal ty. Pochopiteľne.
Ty teraz možno kráčaš vzpriamene ako pyšný páv. Ale ja vidím do tvojho vnútra tak, ako si ty kedysi videl 
do toho môjho. Videl si, čo ma bolí, aj čo ma teší. Videl si, aké šťastie ma napĺňa a naopak, ktoré veci ma rania. Napriek tomu si sa správal, ako sa muž k žene správať nemá a tým si ma odohnal. Ja sa dnes nehnevám. Ako by som mohla? Vidím v tebe toho malého smutného chlapca, ktorý sa mi kedysi rozplakal na ramene v návale emócií. Vidím v tebe toho zraneného muža, ktorý sa tvári ako šťastný chlap.
Vidím ich. Všetky tie tváre, ktoré sa snažíš zakryť, sa predbiehajú v snahe ukázať sa svetu. Ukázať sa práve tomu človeku, ktorého si kedysi zlomil. Zlomil si ma ako prútik na brehu jazera. Jediným dupnutím, jediným chybným krokom si rozozvučal ten praskot zlomených vetiev. Jediným sklamaním si ma premenil z jemnej ženy na kus chladnej ľadovej kryhy. Na kus potápajúceho sa ľadovca.
Ale nič netrvá večne. Hovorí sa, že to, čo ti podlomilo nohy, ťa učí vstať. A ja ti ďakujem. Podlomil si mi nohy toľko krát, že už vstávanie beriem ako rannú kávu. S cukrom, či bez, vypijem ju na dva hlty, ani sa nestihnem obzrieť. Dal si mi silu. Dal si mi silu vyrovnať sa s každou bolesťou. Tým, že si mi vzal to, čo som najviac milovala, si ma prinútil nájsť samú seba. Nájsť to, v čo verím a čo ma najviac teší. Nájsť svoje pravé JA. Plnohodnotnejšie. Silnejšie. Schopné zdolať každý problém či prekážku. Naučil si ma prehrávať. Naučil si ma byť porazenou. A naučil si ma vážiť si priateľov.
Dnes sa na teba pozriem, ale nevidím toho vzpriameného muža, ktorého chceš aby som videla. Vidím kôpku nešťastia, ktorá sa mi rozpadá pred očami. Nevidím úsmev, ktorým sa ma pokúšaš zmiasť. Vidím iskru v očiach, ktorú som videla, keď si smútil. Nevidím toho úspešného muža, ktorého dojmom chceš pôsobiť. Vidím sklamaného, časom ošľahaného chlapa.
Ty mi ale nezamávaš. Nezdvihneš ruku na pozdrav, len letmo kývneš hlavou. Nepristúpiš a neobjímeš ma. Ja ani nechcem aby si to robil. Nepotrebujem už tvoje dotyky. Mňa už totiž objíma niekto iný. Niekto, kto ma celý ten čas, ako ti mávam, drží za ruku. Potom, ako som sa znova stala tou silnou ženou, ti dnes s úsmevom mávam. Tou ženou, ktorá ťa vtedy tak oslnila. Tou ženou, ktorej úsmev ťa znovu oslnil aj dnes. Hoci ty sám už vieš, že dnes už je príliš neskoro.
