Nikdy som neverila na osud, no táto náhoda, čo mi ťa znovu prihrala do života, ma prekvapila a totálne zaskočila. Už pár týždňov som si myslela, že som v pohode, že to dám, že už viem, koho hľadám a nie si to ty…
Ale včerajšok ma znovu presvedčil o opaku, stačil jeden pohľad do tvojich očí a ja som vedela…
Vedela som, že som sa vrátila v čase, že tá cesta, ktorou som zatiaľ prešla sama, sa zrazu stratila.Akoby ju niekto vymazal, nezostalo po nej ani stopy.  Akoby nikdy ani nebola. Keď som ťa uvidela v svetle pouličnej lampy prichádzať, zdal si sa mi ako ten môj vysnívaný princ, ktorý ma prišiel zachrániť. A vlastne si aj prišiel. Moje srdce splašene bilo, no po celý čas som sa tvárila, že som v poriadku.

pinterest.com

Tá neskutočná príťažlivosť medzi nami zostala stále.

Cítila som ju z teba, cítila som ju zo seba samej. Boli sme ako dva magnety a každý z nás čakal, kedy to ten druhý nevydrží. Kedy skončím v tvojom objatí a ty si ma silno privinieš na svoju hruď. No ovládli sme sa, avšak každá žilka v našich tvárach o tom hovorila.

Boli momenty, keď som sa ťa musela mimovoľne aspoň letmo dotknúť.

Celý svet okolo prestal existovať, bol si len ty a ja. Zabudla som na všetko, aj na tú nepríjemnú pracovnú záležitosť, pre ktorú sme sa vlastne museli opäť stretnúť.
Keď si mi chcel za každú cenu kúpiť darček, najprv som rázne odmietala, no nakoniec si ma presvedčil a ja som privolila. Nechala som ťa vybrať mi to, čo by sa ti na mne páčilo najviac, a vôbec ma neprekvapilo, že si vybral niečo intímnejšie. Zdalo sa mi to celé ako sen, bez zmyslu, bez logiky. Ako niečo maximálne uletené, ale neskutočne spontánne.

OSTATNÍ PRÁVE ČÍTAJÚ
Chýbaš mi

Keď sme sa rozlúčili, lietala som pár centimetrov nad zemou…

Nemohla som spať celú noc, znovu som si to všetko prehrávala v hlave. A hlavne – premýšľala som nad tým, čo mi chce niekto tam hore týmto povedať. Má to byť ďalšia zo skúšok „koľko toho ešte vydržím,“ alebo nás „vrátili do hry,“ aby sme si uvedomili, že k sebe patríme?

Netuším, ale viem, že ma zase čaká obdobie, kedy budeme musieť spolu komunikovať intenzívnejšie. Bojím sa toho, bojím sa samej seba, bojím sa toho medzi nami… Nechcem prežiť tú istú bolesť a sklamanie znovu, no zároveň si nie som istá, či ti dokážem odolať. A či vlastne chcem… Cítim obrovský zmätok sama v sebe.

Zase mi niekto zamiešal karty…

Zo spomienok na teba, ktoré pomaly ustupovali do zabudnutia, sa stala lavína, ktorá sa na mňa opäť rúti…
V živote skutočne netreba plánovať nič, niečo nad nami bude mať aj tak vždy posledné slovo. A mne nezostáva nič iné, len počkať na to, čo to do môjho života prinesie.
Tak to cítim v mojom vnútri a nechám teda tú „rieku plynúť.“ Lebo zmysel a význam niektorých vecí dokážeme pochopiť až časom.

Autor: Viktória Jančovičová

Coverphoto: Photo by Colin Maynard on Unsplash

Facebook komentáre