Nezakryješ to. Nepomôže ti na to ani najlepší make up. Môžeš sa tváriť, môžeš to hrať, môžeš to skrývať. Zlomené srdce jednoducho neutajíš. Je tam. A na tebe to vidieť. Každá jedna bunka tvojho tela kričí od bolesti. Necítiš sa vo svojej koži. A nič ti nepomáha. Bolí to. A ty nevieš ako ďalej…
Tváriš sa, že to tak nie je. Tváriš sa, že aj keď to bolí, ty to zvládaš. Klameš samú seba a nechceš prijať pomoc od nikoho. Máš pocit, že si za to môžeš sama a musíš si to aj vyžrať. Nikto neprecíti tvoju bolesť tak ako ty. Nikto ani netuší ako sa cítiš a ako skurvene to bolí. Áno máš plné právo nenávidieť svet aj ľudí. Máš plné právo chcieť sa ukryť pred svetom.
Každá sme si tým už prešli. Určite nie raz. Mali sme pocit, že umierame za živa. Že toto celé okolo nás, to čo každodenne žijeme nemá vôbec žiadny význam. Fuj, ale je to ťažké životné obdobie. Neprajem ho ani najväčšiemu nepriateľovi. Tie stavy, keď sú tvoje bežné životné potreby úplne nepredstaviteľné. Pretože to, že budeš jesť a spať ani neprichádza do úvahy.
tumblr.com
Miestami to rozdýchaš, ale iba na chvíľu. Potom ťa opäť premôžu tie pocity. Viny. Neviny. Ľútosti. Guča v krku sa zväčší a tvoj pohľad sa opäť rozmaže, lebo sa ti z očí tlačia slzy. Nevieš ich stopnúť, aj keď by si chcela. Bolí ťa hlava. A si zrazu strašne unavená. Zo sveta. Zo života. Z ľudí. Z lásky. Nechceš cítiť nič. Chceš zažiť pocit prázdnoty, ktorá ti z mysle vymaže všetky spomienky.
Obchádzaš zrkadlo. Nechceš sa v ňom vidieť. Keď vyzeráš tak, ako sa cítiš, musí to byť otrasný pohľad. Iba ležíš a snažíš sa to prežiť. Tú obrovskú bolesť a ťažobu, ktorá ti pohltila hruď. Vraj sa to dá prežiť. Iba treba čas. Ty však máš pocit, že už žiadny čas nemáš. Že všetko skončilo a že už nikdy nebude dobre. Ani trochu.
Láska bolí. Je to pocit neopísateľný. Jeho sila ťa dokáže prekvapiť. Dokáže ťa dať do kolien tak, že budeš mať pocit, že už nikdy zo zeme nevstaneš. Vieš, že jediný liek je iba čas. Proste to vydržať. Ale ako sa dá vydržať to, ak umieraš za živa? Ak sa každá bunka tvojho tela vzdáva a tebe sa už nechce ani dýchať? Ako sa dajú spomienky vymazať z pamäti?
Vraj sme silné. Len niekedy sa naša sila stratí a my ju nevieme nájsť. Nevieme kde ju máme hľadať. A či sa vôbec niekedy vráti. Nie dievčatá, sklamem vás. Na toto nie je žiadny liek. Jednoducho si to musíme prežiť, vychutnať si tú bolesť do posledného kúsku, dotknúť sa dna, chvíľu v ňom zotrvať a potom, možno potom budeme opäť schopné vstať. Máš právo na to, cítiť sa zle. Máš plné právo vyzerať ako troska. Máš plné právo zostať iba doma a nikam nechodiť. Máš plné právo s nikým sa nerozprávať. Kúsok z teba umrel a to vôbec nie je jednoduché prežiť.
Niekedy to je jednoducho tak, že aj veľké lásky končia. A niekedy aj koniec malej lásky bolí rovnako ako koniec tej veľkej.
