Zo začiatku si hovoríš, že je to len obdobie. Že každý vzťah má svoje výzvy. Že keď niekoho miluješ, predsa to len tak ľahko nevzdáš. A tak sa snažíš. Hľadáš cesty, ako zlepšiť niečo, čo sa ti deň za dňom rozpadá pod rukami. Hľadáš slová, ktoré neublížia, ticho, ktoré neurazí, činy, ktoré by ho možno konečne presvedčili, že za to stojíš. No čím viac dávaš, tým viac (sa) strácaš.
Prestávaš byť sama sebou, len aby si bola dosť pre niekoho, kto ťa možno nikdy naozaj nechcel pochopiť. Ohýbaš vlastné hranice, dusíš pocity, ospravedlňuješ veci, ktoré ťa zraňujú. A stále dúfaš. Stále veríš, že ak vydržíš ešte trochu dlhšie, zmení sa to. Ale nezmení. Pretože láska, v ktorej sa musíš snažiť len ty, nikdy nie je skutočná.
unsplash.com
Nie je tvojou úlohou zachraňovať vzťah sama…
Nie je tvojou povinnosťou niesť celú váhu za dvoch. Láska nie je jednostranné úsilie. Láska je spoločné budovanie, nie nekonečné dokazovanie tvojej hodnoty niekomu, kto si ju neváži. A ty, hoci to možno ešte nechceš priznať nahlas, to cítiš. Vieš, že už nejde len o ťažké obdobie. Vieš, že sa snažíš viac, ako je zdravé. Vieš, že zostávaš nie preto, že by si bola šťastná, ale preto, že sa bojíš odísť.
A práve tam sa to láme. Keď zostávaš nie z lásky, ale zo strachu. Keď tvoje „ešte vydržím“ už nie je prejavom nádeje, ale únavy. Keď tvoje „on ma má predsa rád, len to nevie ukázať“ znie viac ako výhovorka než presvedčenie. V tej chvíli sa potrebuješ pozrieť pravde do očí. Položiť si otázku, ktorú si možno už dávno vytláčaš z mysle: Oplatí sa mi ešte bojovať?
Odpoveď nebudem hľadať za teba…
Ale ak máš pocit, že sa vo vzťahu strácaš, že sa už ani sama v sebe nevyznáš, že ťa láska viac bolí, než lieči… Možno nastal čas prestať sa snažiť. Pretože úsilie nemá zmysel tam, kde nie si vnímaná. Kde tvoja láska naráža na múr ľahostajnosti. Kde tvoje slová ničia ticho, ale nikdy neprinesú ozvenu porozumenia.
Možno si zvykla byť tou, ktorá drží, lepí, zachraňuje…
Možno je pre teba ťažké len tak to pustiť. Ale pustiť niečo, čo ťa ťahá ku dnu, to nie je prehra. Je to krok k slobode. K sebe. K novej verzii teba, ktorá sa už nebude ponižovať, aby niekoho presvedčila, že je hodná lásky.
Niekedy sa o teba postaráš najviac vtedy, keď sa prestaneš snažiť o niekoho, kto sa o vás oboch prestal snažiť už dávno. A to, čo zostane, nie je prázdno. Je to priestor. Priestor pre uzdravenie. Pre pokoj. A napokon – pre skutočnú lásku. Tú, ktorá si nevyžaduje dôkaz, že si hodná. Tú, ktorá ťa nikdy neprinúti pochybovať o sebe.
Coverphoto: pexels.com
