My ženy, nech sme akokoľvek úžasné a silné, často ako častejšie prehliadame pravdu. Nevedome, no veľakrát aj vedome. Čo si budeme klamať, hlavne keď sme zamilované. Keď milujeme tak veľmi, že naša láska je väčšia ako kozmos a silnejšia ako desaťkrát destilovaná vodka.
Často je aj takáto láska neopätovaná. Nevidíme, že chlapec, chlap, ktorému venujeme svoje srdce, celodenné myšlienky a bezsenné noci, nezdieľa tie isté pocity smerom k nám.Už aj slepý by si dávno všimol, že sa mu, práve JEMU nepáčime, že nás nechce a chcieť nebude, no my? My sa snažíme. Zo všetkých síl a ešte o kus viac.
unsplash.com
Pre istotu. Preto, lebo už sme raz také…
Možno kdesi v kútiku nášho láskou zblázneného srdca, ktoré stále dúfa a verí, že „časy, v ktorých sa bude písať zápisník jednej lásky“, cítime, vieme, že naša snaha je márna. Zbytočná. Tak veľmi zbytočná, až to bolí. Veď aj mozog, ktorý zaspal spánkom spravodlivých, nám z času na čas vysiela jasné signály, že to máme nechať „plávať“. Že máme nechať na pokoji JEHO.
No my sme tvrdohlavé, nevzdávame sa, aj keď je to vopred prehraný boj. Nechceme vidieť pravdu. Nechceme ju ani počuť. Nechceme nič iné, IBA JEHO.
Už dvakrát sme zakopli o pravdu, no nespadli sme, neodreli si kolená a nepocítili tvrdosť zeme a života, a tak ju ignorujeme. Veď to je to najjednoduchšie.
Inokedy zase nechceme vidieť, vedieť ani počuť, že náš vzťah, ktorý sme si roky budovali, v ktorom sme sa tak snažili, prišiel do svojej „cieľovej stanice“. Naše ego, naše ja to skrátka nie je schopné prijať, nieto ešte spracovať. Cielene si zakrývame oči i uši pred pravdou, aj keď je taká, že už sa spolu vôbec nerozprávame. Milujeme sa spolu čoraz zriedkavejšie. Netrávime spolu voľný čas. Žijeme vedľa seba, no nie spolu. Sme už každý inde.
Zakopnutie o pravdu číslo jedna…
Sme jeden druhému vzdialení tak veľmi, že si to pomaly, ale isto začína všímať aj naše okolie. Rodina, kamaráti, známi… Možno nevidia naše slzy, ktorými po nociach tajne kropíme vankúš, ale cítia. Cítia, že niečo nie je s „kostolným poriadkom“ a že to „niečo“ neveští nič dobré. Veď aj my to cítime, aj keď sa klameme, že všetko sa vráti do starých alebo ešte lepších, nových koľají.
unsplash.com
Zakopnutie o pravdu číslo dva…
A tak prežívame, pracujeme, športujeme, „kávičkujeme a vínujeme“ a snažíme sa nevnímať pichľavý osteň, ktorý nás bodá od mozgu cez srdce do celého tela. Veď všetko zlé sa raz stratí. Praskne ako mydlová bublina a zase bude dobre. Ubiehajú sekundy, minúty, hodiny, dni, týždne, mesiace, možno i roky nášho nie práve najšťastnejšieho života, až…
Jedného dňa nastanú hromy. Nastanú blesky. Krvavé blesky. Jedného dňa pretečie kalich trpezlivosti. Buď na našej, alebo jeho strane. Už ani o sekundu dlhšie nevydržíme pred ním tajiť naše vrelé city a márne sa snažiť a povieme mu všetko. Priamo či nepriamo, ale povieme. Povieme mu všetko o našej láske k nemu. A čo spraví ON? ON nás odmietne. Alebo sa celé unavené, vysilené prestaneme snažiť. Proste už viac nevládzeme. Už to viac nejde. Nejde viac a dlhšie bojovať o jeho priazeň a lásku. Nedá sa predsa večne bojovať o lásku niekoho, kto o nás očividne nestojí…
Náš vzťah, ten vzťah, ktorý mal trvať až do konca našich životov, sa rozpadne…
Zmení sa na prach. Na popol. Lebo nevydržal. Nevydržal ON, nevydržali sme MY. Už sme nevydržali odďaľovať nezvratný koniec. Už sme viac nezniesli to skrývanie. Skrývanie opuchnutých, uplakaných očí za sklami tmavých okuliarov. Už si nevládzeme každé ráno spolu s rúžom na pery nanášať úsmev. Falošný, pokrivený úsmev. Už viac nevládzeme maľovať si na kus papiera sen o našej budúcnosti. Spoločnej budúcnosti. Budúcnosti, ktorá už dávnejšie neexistuje.
Ten deň. Ten deň v oboch prípadoch musel prísť. Muselo prísť zakopnutie o pravdu. Zakopnutie o pravdu číslo tri. Tvrdé, silné, boľavé zakopnutie. Také, čo pohne naším svetom. Také, čo pohne nami. Áno. Je to hrozné. Ale to muselo prísť…
unsplash.com
Muselo to prísť, lebo sme aj predtým zakopli o pravdu…
Jemne, s ľahkosťou pierka a tichosťou nemých. A práve preto sme tieto zakopnutia nevnímali. Ignorovali. Obišli. S detskou naivitou. Naivitou vlastnou len nám, ženám.
Plačme. Kričme. Bičujme sa. Trápme sa. Neplačme však naveky. Nech sa plač, krik, bičovanie seba samých a trápenie nestane každodennou súčasťou našich životov. Prosím, neobchádzajme pravdu, keď o ňu zakopneme. Viem, že to znie desivo, ale je lepšie zakopnúť o pravdu, vziať ju na vedomie a dlho sa s ňou vyrovnávať, než žiť v márnych ilúziách, žiť v sebaklame. Prežívať. Z hodiny na hodinu, zo dňa na deň, z mesiaca na mesiac, často z roka na rok.
Zakopnúť o pravdu je bolestivé, škaredé, kruté…
Spadnúť a zodvihnúť sa je ťažké. Vziať pravdu na vedomie a na základe nej učiniť zmeny – je jedno, či malé ako zrnko piesku, veľké ako stromy alebo obrovské ako svet je hrozivo desivé. Desivo hrozivé. Ale len takto, iba takto vieme, že žijeme. Naozaj žijeme. A život stojí za to, aby sme ho žili.
Plač, krik, trápenie, odreté kolená a ubolená duša, to všetko je dôkaz, že neupadáme do marazmu, že nám „veci” nie sú jedno. A to je veľakrát to najviac, aj keď to spočiatku dlhú dobu, možno aj dve doby tak vôbec nevyzerá.
Prosím, nebojme sa zakopnúť o pravdu.
Prosím, nebojme sa vziať ju na vedomie.
Prosím, nebojme sa padať a znovu vstávať.
Prosím, nebojme sa, pretože všetko zlé, čo prežijeme sa premieňa na skúsenosti, ktoré majú nevyčísliteľnú hodnotu.
Prijatie pravdy je to najlepšie, čo môžeme pre seba spraviť. Lebo len tak sme zase o kus bližšie k šťastiu. K láske. Naozajstnej láske. Presne k takej láske, po ktorej túžime. A tiež k životu. Životu, ktorý sme si vysnívali…
Coverphoto: Photo by Jon Ly on Unsplash
