Prišla si domov. Vlastne nie. Ten byt, ktorý je prázdny a studený nemožno nazývať domovom. Je len priestorom, kde prespávaš a čakáš na ráno. Na lepšie ráno.

Vyzliekaš si šaty, ktoré Ti tak pekne zvýrazňovali boky a ktorých farba prehlbovala iskru v Tvojich očiach. Dnes nie je čo prehlbovať. Pretože sa už na Teba nepozerá. Nepozerá sa na to, ako sa obliekaš. Už sa nepozerá. Už Ti nepomáha zapnúť zips na šatách. Už Ťa nevyzlieka…

Prejdeš do kuchyne, ktorá už nie je prevoňaná bylinkovým čajom, ktorý Ťa čakal vždy, keď si bola unavená. Už Ti nepodáva do ruky hrnček a nebozkáva Ťa pri tom do vlasov.

Líhaš si na gauč a Tvoja boľavá, zradená myseľ produkuje ďalšie obrázky. Obrázky jeho. Aj keď to nechceš. Vidíš ho celkom jasne, ako Ťa ešte pred pár týždňami zakrýval dekou, aby si neprechladla. Vidíš jeho tvár, ktorá sa usmievala. Usmievala sa na Teba. Iba na Teba. Darmo svojej mysli hovoríš stop. Nemôžeš ju ovládať. Nejde to. Ešte to nejde. Zostala si sama. Tak veľmi sama. Pretože Ťa opustil ON.

Nevieš či Tvoja myseľ, Tvoja tvár, Tvoje telo je celé nasiaknuté ním preto, lebo si ho tak veľmi milovala, alebo preto, že odišiel bez varovania.

Túto scénu zo všetkých vidíš najjasnejšie. Zostala po ňom prázdna skriňa, jeden list a korenistá vôňa, ktorá sa Ti na ňom tak páčila. Vdychovala si ju vždy keď Ťa objal. Už Ťa viac neobjíme. Už Ti viac nezašepká do ucha tie dve magické slová: „Milujem Ťa“.

pinterest.com

Miloval Ťa a predsa odišiel. Miloval Ťa a predsa nebol schopný povedať Ti do očí, že odchádza. Že už Ťa vlastne… nemiluje. Nebol schopný pozerať sa na to, ako Ti láme srdce, lebo už varí čaj inej. Lebo sa už usmieva na inú. Inú vyzlieka…

Bol zbabelý pozerať sa na potoky sĺz, ktorých príčinou je ON. Bol zbabelý a tak Ťa nechal samu. Úplne samu.

OSTATNÍ PRÁVE ČÍTAJÚ
Chcela som ti napísať, ale...

Áno moja. Nechal Ťa samu. Áno, zrútil sa Ti celý svet. Viem. Viem to, lebo ON bol Tvojim svetom. Zostala si síce sama, sama bez neho, ale ešte je tu jeden svet. Svet, ktorý si pre jeho hlboké oči, široké ramená a podmanivý hlas pri ktorom Ti naskočili zimomriavky od hlavy po päty, nevidela.

Je tu svet, ktorý je rôznorodý. Farebný. Svet, v ktorom sú ľudia, ktorých poznáš a ktorí Ťa majú radi. Svet, v ktorom sú ľudia, tisíce ľudí, ktorí prežívajú to isté čo teraz prežívaš Ty.

Tak ako Ty prežívajú zo dňa na deň, pretože ich niekto zranil. Tak, ako aj Ty, sa večer vracajú do prázdneho bytu. Ich duša plače rovnako, ako plače tá Tvoja. Nežiaria im oči presne tak, ako nežiaria tie Tvoje.

A potom je tu svet, ten istý svet, tí istí ľudia, ktorí Ťa majú radi a vždy Ťa budú mať radi a ľudia, ktorí sú UŽ INÍ. Ľudia, ktorí sa stali silnejšími vďaka tomu, že ich opustil niekto, koho milovali…

Tí ľudia už neprežívajú zo dňa na deň, pretože ich niekto zradil. Ich duša už neplače a ich oči sa zase rozžiarili…

Viem, že je to teraz ťažko uveriteľné, ale raz sa jeden hrozný večer, a ešte horšia noc, prehupnú do rána, na ktoré tak dlho čakáš. Do lepšieho rána. A Ty sa zaradíš do davu ľudí, ktorí sú už INÍ.

Aj Ty budeš INÁ. Silná, zocelená. Už Ťa len tak niekto či niečo nezlomí. Práve preto, že on Ťa opustil. No už nebudeš sama. Už  viac nikdy nebudeš sama. Sľubujem Ti to. Vieš prečo? Pretože človek, ktorý nájde sám seba už viac nikdy nie je sám.

coverphoto: pexels.com

Naša nová kniha o ženskom svete je už dostupná priamo TU.

Facebook komentáre