Začiatky vzťahu, to je prechádzka ružovou záhradou. Niekto nás upúta a nakoľko chceme, aby sme upútali aj my jeho, snažíme sa zažiariť v tom najkrajšom svetle. Hádať sa nám veľmi nechce, veď zväčša nie je ani kvôli čomu. Ústupky sa v tomto štádiu nosia až priveľmi, dokonca nás aj veci, ktoré nám neskôr prekážajú, teraz hrozne priťahujú. Ale potom sa to mení a z veľkej lásky je veľký problém. Už nám jedno, aký dojem zanecháme, pretože máme reálnym základom nikdy nepodložený pocit, že môžeme všetko a ten druhý tu stále bude.

No a sme prekvapení, keď sa neskôr dozvieme, ako veľmi sme sa mýlili. Namiesto toho, aby sme sa starali o to, čo sme si istý čas budovali, na to zvysoka kašleme. A ja sa pýtam, prečo je to tak, hoci viem, že mi nik neodpovie. No nedá mi to… Prečo najviac citov venujeme človeku na začiatku vzťahu, hoci ho vtedy vôbec nepoznáme a nemáme tak záruku, že nám to bude vrátené? A potom, keď nám minulosť poskytuje dôkazy, že sme rovnako milovaní, ako milujeme aj my, nás potreba dokazovať tomu druhému svoju lásku opúšťa? 

pinterest.com

Pretože práve vzťahy, ktoré už majú čo-to za sebou, upadajú do mŕtveho bodu. Áno, viem, že chémia je prchavá a keď si navzájom preskúmame každý kúsok našich nahých tiel, aj túžba objavovať klesá. No v tomto štádiu by mala narastať iná túžba… Túžba dokázať tomu druhému, že ak sa rozhodne zostať s nami, bude to dobrá voľba.

Ale my občas dokazujeme pravý opak…

Až ma to niekedy zaráža, ako nepekne sa dokáže niekto správať k svojej polovičke, ktorá mu snáď tisíckrát ukázala, že jej na ňom záleží. Sú tie láskyplné prejavy, ktorých bol v začiatkoch vzťahu ten vzťah prepchatý, len fraškou? Pretože občas sa mi zdá, že áno… Iné vysvetlenie nájsť neviem. Prečo sa inak po dlhšom čase rozhodneme tomu najbližšiemu človeku ukázať svoje najhoršie stránky a vôbec kvôli tomu nemáme výčitky?

Neexistuje žiadne „už je ruka v rukáve“. Na vzťahu totiž treba pracovať neustále a myslím si, že čím dlhšie vzťah trvá, tej práce nám pribúda. No väčšinou robíme pravý opak a potom sa od seba vzďaľujeme, jeden druhému sa strácame priamo pred očami. 

O tú ženu, ktorá je schopná bojovať o teba ako levica, prídeš vtedy, keď si myslíš, že o ňu prísť nemôžeš. Keď nadobudneš istotu, že tu bude navždy a nech ty urobíš čokoľvek, ona svoje rozhodnutie zostať s tebou nikdy nezmení. Prídeš o ňu vtedy, keď jej svojím správaním vnukneš myšlienku, či by jej náhodou nebolo lepšie, ak by ostala sama. A to je koniec, ktorému ak sa nezmeníš, nevyhneš.

pinterest.com

Presne v tom okamihu sa niečo vo vzťahu začína lámať a ver, že trhliny, ktoré sa vtedy objavujú, už nenapraví nič. A tak robíš čokoľvek, pričom ťa nezaujíma, aké stopy na nej zanechá tvoje správanie. Možno neodíde hneď, pretože v tomto ženy obdivujem… My muži balíme kufre oveľa rýchlejšie ako ony. Žena čaká a dúfa, že sa niečo zmení a všetko sa vráti do „pôvodného stavu.“ Čím menej lásky dostáva, tým viac jej ona dáva, pretože si myslí, že je to jej chyba. 

Avšak ani tento stav nie je večný…

Pomaly začne prichádzať na to, že chyba nie je v nej, ale v tebe. Pochopí aj to, čomu doteraz nechápala, a začne v sebe zbierať silu potrebnú k tomu, aby odišla. A ver, že ju aj nájde. Niektoré ju hľadajú dlhšie, niektoré kratšie, alebo skôr tu o hľadanie ani nejde. Ženy túto silu majú v sebe a je len na nich, kedy sa odvážia ju použiť.

Vážme si to, čo sme si roky stavali. Veď sme to vybudovali vlastnými silami a mnohokrát to nebolo ľahké. Mojím prianím je, aby sa každý snažil milovať tak, ako v časoch, keď svoju polovičku dobýjal, keď sa snažil získať jej srdce. Pretože to svedčí iba o tom, že ten človek má niečo aj v hlave. Mnohokrát totiž svoju vlastnú energiu, ktorú sme do vzťahu vložili, vlastnou hlúposťou premárnime. A to uvedomelý človek, ktorý má niečo za sebou a váži si to najcennejšie, čo v živote našiel, nikdy neurobí.

Coverphoto: Photo by Andrew Ly on Unsplash

Facebook komentáre